Z pôvodnej Kalvárie zostali len zvyšky

Z pôvodnej kalvárie zostali len zvyšky - Pamatnik1

Hoci je Veľká noc sviatok predkresťanského pôvodu, u kresťanov znamená najväčší sviatok v roku. Je totiž naozaj výročím Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania, na rozdiel od Vianoc, keď sa Kristove narodeniny pripomínajú a oslavujú s vedomím, že skutočný deň jeho narodenia nie je známy.

Oslavy Ježišovho zmŕtvychvstania boli v kresťanskom kalendári vždy mimoriadne okázalé. Predchádzal im prísny pôst, v ktorom sa veriaci pripravovali spomienku Kristovho utrpenia, veľkonočný týždeň so Zeleným štvrtkom, Veľkým piatkom a Bielou sobotou, ktorý vyvrcholil v nedeľu Vzkriesením. Spočiatku sa všetky tieto dni oslavovali v kostoloch. Kresťania (najviac rytieri križiackych výprav), ktorí sa dostali do Jeruzalema, mohli zažiť veľkonočné ceremónie priamo pod holým nebom na mieste Ježišovej smrti, na kopci Golgota, latinsky Calvaria. Priniesli so sebou späť do Európy myšlienku zriaďovať na zďaleka viditeľných kopcoch symbolické miesta Ježišovho utrpenia. Stačilo na takom mieste postaviť drevený kríž a „Kalváriu" mali aj doma.

V Prešporku vznikla Kalvária z iniciatívy jezuitského pátra Alberta Mechtla v roku 1694. Kopec na sever od mesta medzi vinohradmi, ktorý dovtedy označovali iným menom, sa stal „Kalváriou". K prvotne postavenému krížu postupne pribúdali ďalšie objekty, ktoré pripomínali Kristov život, jeho činnosť a jeho utrpenie. Popri chodníku, ktorým sa pútnici uberali od úpätia kopca až ku krížu, postavili mešťania sériu najprv len drevených provizórií, ale veľmi rýchlo rad kvalitných murovaných sochami a maľbami vyplnených kaplniek jednotlivých zastavení. Vzniklo však aj niekoľko objektov, aké majú len zriedkakedy obdobu v rade zastavení na kalvárie. V kaplnke, ktorá stála približne na mieste, kde je na Štefánikovej ulici zastávka MHD pod vyústením Puškinovej ulice, bol Ježiš znázornený ako mladý muž, či chlapec, pred začatím svojej vykupiteľskej misie. O kus vyššie na mieste, kde Križkova ulica vyúsťuje do Hlbokej cesty, stál drevený kríž s plechovou postavou Ukrižovaného a po jeho stranách kamenné sochy Panny Márie a svätého Jána. Pravdepodobne pre tých, ktorí už nevládali ďalej na kopec. O kus ďalej stála kaplnka so sochami, predstavujúcimi scénu Ježiš sa lúči so svojou matkou. Úplnou raritou bola kaplnka (stála ešte v roku 1958) svätého Petra. Nad jej štítom nebol kríž, ale plechový kohút.

Cesta na Kalváriu sa pre pútnikov začínala na Suchom mýte, terajšom Hodžovom námestí. Zhromaždili sa v centre opevneného mesta, napríklad vo farskom Chráme svätého Martina alebo v iných kostoloch, a prešli najprv Michalskou bránou, a potom druhou bránou, na Suchom mýte. Ulica medzi bránami sa vtedy ešte volala Viereimergasse (Ulica štyroch vedier). Suché mýto bolo pomenovanie mýtnice pri severnej bráne vonkajšieho mestského opevnenia. Brána a mýtnica stáli približne na mieste, kde teraz stojí fontána s kovovou zemeguľou pred Grassalkovichovým palácom. Za bránou sa cesty rozchádzali. Smer na Kalváriu pútnikom označoval drevený kríž pri majeri kláštora uršuliniek, na mieste, kde stojí od konca 19. storočia kaviareň Štefánka. Oproti nemu dal postaviť gróf Anton Grassalkovich pred rokom 1769 na pôde svojej záhrady veľkú verejnosti prístupnú kaplnku venovanú svätej Barbore. Prepychovo zariadená a vzácnymi nástennými maľbami vyzdobená kaplnka ešte stále stojí, ale pri neskoršej prestavbe ju pojali do hmoty paláca, dnešnej rezidencie prezidenta.

Malá „Kalvária" na nároží Križkovej ulice a Hlbokej cesty stála na svojom mieste do dvadsiatych rokov 20. storočia. Odstránili ju pred postavením budovy Zemskej úradovne všeobecného penzijného ústavu (projekt architekt Jindřich Merganc 1925), kde teraz sídli Slovenská akadémia vied. Objekty bratislavskej barokovej Kalvárie sa postupne rozpadávali, najmä po roku 1950, keď z Bratislavy násilne vysťahovali mníchov, ktorí sa o areál starali. Po roku 1958 barbarsky zničili väčšinu jej zastavení v mene rozširovania Pražskej ulice a výstavby nových obytných objektov. Niektorí obyvatelia blízkej vilovej štvrti „premiestnili" barokové sochy anjelov ako dekoráciu do svojich záhrad. Nekontrolovaný les pokryl predtým mnoho storočí vždy holý kopec, korene náletových stromov ničia naďalej posledné zvyšky základov barokových architektúr. Z nich aspoň tie najvyššie položené (skupinu Ukrižovania, kazateľský kostol so zvonicou, Kristovo väzenie, kaplnku Kristovho hrobu) by bolo vhodné obnoviť.

Štefan Holčík
FOTO - archív

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 2012 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.