Nie každý palác aj naozaj bol palácom
V strednej Európe sa pod názvom palác obyčajne rozumie objekt, ktorý vlastnil a obýval šľachtic a jeho rodina. No nie každý dom, ktorý obýval šľachtic, musel mať charakter paláca. A nie každý dom, ktorý šľachtic vlastnil, musel byť palácom. Napríklad dom grófa Esterházyho s prepychovými nájomnými bytmi, kde bola na prízemí kaviareň Berlin (dnes objekt SNG) nikto v minulosti neoznačoval slovom palác.
Mnohí šľachtici v minulosti kupovali meštianske domy v centre mesta, žili v nich, ale dom sa nestal automaticky palácom. Až po druhej svetovej vojne sa prívlastok palác rozšíril aj na také domy, ktoré predtým nikto za palác nepovažoval.
Na nároží Laurinskej a Uršulínskej ulice stával pred rokom 1910 pomerne nízky rozľahlý dom s arkierom, ktorý niesli kamenné konzoly ozdobené ľudskými maskarónmi. Jeho parcela susedila na oboch stranách s parcelou arcibiskupskej rezidencie, bola do nej akoby „vklinená". V roku 1765 je na pláne mesta označená číslom 137. V súpise domov a obyvateľov mesta v z roku 1624 má dom (parcela) číslo 136 (Frederik Federmayer: Rody starého Prešporka, 2003). Vtedy dom vlastnila vdova po Jánovi Lippayovi, Mária, rodená Lendöczy, a jej synovia Gašpar (od roku 1645 barón) a Ján (neskorší jezuita a zakladateľ obdivovanej botanickej záhrady pri letnom paláci arcibiskupov). Ďalší Máriin syn Georg (zomrel 1666) sa neskôr stal ostrihomským arcibiskupom a žil vo vedľajšom arcibiskupskom paláci. Gašparovi potomkovia objekt vlastnili ešte na začiatku 18. storočia. V priebehu 17. storočia pravú časť domu, smerom do Uršulínskej ulice, prestavali a zvýšili o druhé poschodie. Miestnosti na prízemí, ako aj na poschodí boli v oboch častiach domu na jednej úrovni a navzájom boli prepojené. Jednoposchodové krídlo pri Laurinskej ulici bolo na pomery stredovekého mesta mimoriadne dlhé. Za ním bolo (na poschodí) najmenej 5 veľkých izieb.
V 18. storočí sa dom stal majetkom grófov z rodiny Károlyi (1765 Alexander Károlyi), v 19. storočí bol majetkom grófa Adolfa Schönfelda. Možno bol venom jeho manželky. Medzi rokmi 1830 a 1840 upravili fasádu pravej časti domu vo vtedy módnom výraze. Sálu na prvom poschodí ozdobili dekoratívnou maľbou empírovo-biedermaierovského charakteru, objavenou a obnovenou okolo roku 1990. Gróf Adolf Ludwig Moritz von Schönfeld tu zomrel v roku 1883. Jeho vdova grófka Anna Mária, rodená princezná z kniežacej vetvy Pálffyovcov, žila v dome až do smrti (1890, mala 86 rokov).
Po grófovej smrti dom rozdelili. Vdova ďalej žila v jednoposchodovej časti pri Laurinskej ulici. Časť pri Uršulínskej (vtedy číslo 10, pôvodne 12, teraz 6) dediči predali nešľachticovi (1888 bol majiteľom Michael Szauber). Dvere z hlavnej sály do južnej (nižšej, dnes už nejestvujúcej) časti domu zamurovali, ale dodnes sú badateľné. V roku 1895 oddelený dom vlastnil Carl Csiba s manželkou, hlavnú sálu na poschodí a priľahlé izby používala tanečná škola Berthy Jobbágyi. V roku 1910 bol majiteľom Dr. Rudolf Müller. Medzičasom tam krátko v roku 1891 bývala aj grófka Gabriella Szapáry, ktorá sa zaslúžila o postavenie známeho Modrého kostola.
Dom v tieni Primaciálneho paláca môže byť právom nazývaný károlyiovským či schönfeldovským palácom. Kardinál Joseph Batthyany, keď staval terajší Primaciálny palác, chcel dom kúpiť a na jeho mieste postaviť ďalšiu časť svojej rezidencie. Gróf Károlyi mu svoj objekt nepredal. Až na konci 20. storočia vtedy pomerne zdevastovaný objekt pripojili ako zázemie k Primaciálnemu palácu. Našťastie sa po roku 1990 neprihlásil žiadny reštituent. Nárožnú časť pôvodného lippayovského-schönfeldovského domu v roku 1910 zbúrali a na jej mieste postavili secesno-barokový nájomný bytový dom.
Pred niekoľkými týždňami sa v mestskom zastupiteľstve prerokovával materiál, v ktorom bol objekt na Uršulínskej 6 z neznámych príčin označený ako palác Ruttkayovcov-Vrútockých. Nijaký člen rodiny Ruttkayovcov nikdy v Prešporku nijaký palác nevlastnil. A nijaký člen rodiny Ruttkayovcov nikdy nereagoval na meno Vrútocký.
Pravdou je, že akýsi Ruttkay vlastnil na konci 17. storočia veľmi malý a dávno zbúraný domček, ktorý bol v roku 1624 označený číslom 138. Ten však stál v tesnom susedstve terajšieho jezuitského kostola, resp. školy za ním na Kostolnej ulici. Na jeho mieste pravdepodobne dnes stojí časť novej radnice.
S historickými prameňmi treba narábať veľmi opatrne. Nesprávna interpretácia historických prameňov vedie často k vzniku nenapraviteľných legiend. Z malého omylu môže vzniknúť veľké nedorozumenie. Možno len náhodná podobnosť mien, či lepšie koncoviek mien Lippay (ostrihomský arcibiskup), Károlyi (sedmohradský gróf) a Ruttkay (remeselník?) spôsobila nedorozumenie. Objekt na Uršulínskej ulici 6 však možno v skutočnosti spájať len s dvoma prvými.
Štefan Holčík
FOTO - autor