Plavci začínali v drevenom bazéne
Prešporčania mali dobrý vzťah k plaveckému športu. V meste naň podmienky neboli, a tak si priestor hľadali v Dunaji, konkrétnejšie na jeho pravom brehu, v Petržalke, kde rieka nebola taká prudká. V suchých letných mesiacoch breh siahal až do jej polovice a usilovní plavci si v piesku dokonca zriaďovali umelé bazéniky.
To sa už dalo chodiť z mesta po železnom moste Františka Jozefa. A keď už stál k dispozícii prvý slušný bazén vybudovaný z dreva, centrum pre tréning plavcov za rakúsko-uhorskej monarchie sa stalo obľúbeným pod názvom Lido.
Nároky rástli a postupne už nestačilo trénovať a pretekať sa len na Dunaji, problém bol najmä v nepriaznivom počasí a, samozrejme, v zimných mesiacoch. Svoj útulok našli v roku 1895 v krytom bazéne Grössling. Už bolo možné nadviazať na skvelé výkony rodáka z neďalekej Vysokej na Morave Slováka Zoltána Halmaja v uhorskom drese na olympijských hrách 1900-1908, keď sa preslávil ziskom dvoch zlatých, štyroch strieborných a jednej bronzovej olympijskej medaily.
Výkonnosť bratislavských plavcov mohla rásť aj v iných na tú dobu slušných bazénoch, čo sa začalo výraznejšie prejavovať po vzniku Československa. Medzi prvými majstrami sa objavujú mená bratislavských plavcov najmä z maďarského klubu PTE a židovského Bar Kochba. Za zmienku stoja Steiner, Frucht, Heiling, Baderle, Freundová, Karpelesová, Singerová, Dopplerová, a osobitne nepremožiteľné bratislavské štafety. Najcennejším úspechom bola bronzová medaila Pavla Steinera na 100 m kraulom na majstrovstvách Európy 1931 v Paríži časom 1:03,0 a prvenstvo o rok neskôr na Veľkej cene opäť v Paríži za 1:03,2 min.
Správny postoj k rastu výkonnosti zaujal prvý slovenský klub v Bratislave SPK (Slovenský plavecký klub), ktorý sa od začiatku venoval mládeži. Ťažko sa presadzoval proti zdatným plavcom spomínaných klubov, ku ktorým treba zaradiť aj nemecký DSK (Deutscher Sport Klub), ale už vystrkovali rožky Nejedlý, Rolný, Kordoš, Sehrig, Buchta, sestry Dvořáčkové, Hradilová, no najmä Hrušková a Freundová, ktorá do slovenského klubu prestúpila z PTE a suverénne dominovala nad ostatnými plavkyňami.
Sľubným krokom vpred bolo vybudovanie riadnych betónových bazénov (väčší meral 33,3 m) na Lide v roku 1934, pretože na tom improvizovanom a neregulárnom už bola hlava na hlave. Hoci dostať sa na to miesto niekoľko desiatok metrov južne od Starého mosta pešo z mesta nebolo príliš príjemné. Napriek neobyčajnému záujmu verejnosti sa vždy našiel čas, aby si talentovaní bratislavskí plavci mohli svoje odtrénovať, ako to ešte dnes spomína bývalý plavec a najmä vodnopólový reprezentant ČSR František Jarušek vo svojich osemdesiatich siedmich rokoch. Tí najlepší však veľmi rýchlo prešli na čoraz obľúbenejšie vodné pólo, na ktoré diváci radi chodili. Nečudo, že kvalita vodnopólového tímu PTE okolo skvelého šprintéra Pavla Steinera a pravého matadora tejto hry Michala Schmucka neraz siahala aj na titul majstra Československa.
Jozef Kšiňan, Igor Mráz
(Pokračovanie nabudúce)