Po futbale mal najvyššie návštevy box
Pästné súboje patrili už do programu antických olympijských hier. Víťaz musel súpera doslova zničiť, používal na to bandážovanie prstov a ruky si omotával koženými remencami, aby mal údery tvrdšie. Postupne sa trvanie súbojov obmedzovalo na určený počet kôl i minút v nich, na ruky sa nasadzovali rukavice a unfair údery miernili čoraz prísnejšie pravidlá. Pästným súbojom prischlo univerzálne pomenovanie - box.
Oveľa dlhšie trvalo, kým sa prirodzená túžba bitkárov preniesla z dvorov hostincov a priestranstiev pri kolotočoch do priestranných sál s ringom uprostred a so stovkami miest okolo pre nadšených divákov. Ujímal sa tu istý druh profesionalizmu, lebo na pódiách pred súbojmi organizátor, neskôr promotér, predstavil svojich trénovaných borcov a pozýval odvážlivcov na súboj s nimi za peňažitú prémiu. V Uhorsku sa tento štýl ujal koncom 19. storočia a na začiatku dvadsiateho sme už zaznamenali aj dvoch slovenských hrdinov - Vojtecha a Hermana Czirolnikovcov. Získali tituly majstrov Uhorska v ťažkej, resp. strednej hmotnosti! Mladší Herman sa stal dokonca aj majstrom ČSR.
V Bratislave sa stali obľúbenými dejiskami boxerských duelov priestor pred futbalovým ihriskom I.ČsŠK Bratislava v Petržalke, kde sídlili kolotoče, a pri nepriaznivom počasí a v zime Tatraring (v budove dnešného hotela Tatra). Vtedy sa už rozmnožovali boxerské kluby (I.ČsŠK, PTE, neskôr od roku 1926 BC Slovakia, potom ŠK Slávia, nemecký DSK a v YMKE, kde ako inštruktor pôsobil americký kapitán Jounger a okrem neho prvý priekopník slovenského ringu Ján Lichner, AC Herkules. Trnavčan Lichner sa totiž stal jedným z prvých boxerských majstrov vo vôbec prvej organizovanej súťaži v Bratislave, na I. armádnom šampionáte v roku 1919.
Sála bratislavského kina Atlon (neskôr Praha) hneď vedľa Kostola milosrdných sa stala dejiskom prvých neoficiálnych majstrovstiev Slovenska 3. a 4. marca 1928. Nabité hľadisko oslavovalo týchto šampiónov: Ulek (Törekvés Košice), Feigler (AC Herkules), Oláh (Törekvés), Virgovič (AC Herkules), Dostálek a Vítek (I.ČsŠK), Čop (Törekvés), Krista (BC Slovakia). Takéto podujatia do istej miery obmedzili pochybný a škodlivý profesionalizmus, ale k radikálnej zmene mohlo dôjsť až po založení Slovensko-podkarpatskej župy ČSUBA v roku 1932 so sídlom v Bratislave.
Rok na to, 3. - 5. marca 1933, na dlhé roky schopné vedenie slovenského boxingu usporiadalo v Tatraringu prvé majstrovstvá Slovenska zásluhou klubu ŠK Slávia Bratislava, ktorý utvoril bývalý policajný inšpektor Lechteiefeld na Cukermandli hlavne zo študentov. Tu sú prví majstri Slovenska: Kostelník (AC Sp. N. Ves), Slovák (ŠK Slávia), Strelec (ZTK Zvolen), Nagy (KAC Košice), Baranovič (Slovan Trnava), Pytlík (ŠK Slávia), Karika (Slovan Trnava) a Berényi (ÉSE Nové Zámky).
Odvtedy sa slovenský šampionát konal každý rok, vzbudzoval obrovský divácky záujem, návštevnosťou sa box zaradil hneď za futbal. Zo série nádejných talentov sa vyznamenali najmä Rudolf Bezděk, František Doležal a Rudolf Kus, účastníci olympijských hier 1936 v Berlíne.
Jozef Kšiňan, Igor Mráz
(Pokračovanie nabudúce)