Výstupky na priečelí Brämerovej kúrie pripomínajú bašty hradného opevnenia

Terajšia Žižkova ulica dostala dnešné meno až v roku 1945, keď menom populárneho českého vojvodcu 15. storočia nahradili meno Hitlerovho blízkeho spolupracovníka Hermanna Göringa. Pred rokom 1939 sa ulica volala Podhradská, v rokoch 1879 až 1920 niesla meno uhorskej kráľovnej Márie Terézie, podľa ktorej bola pomenovaná celá mestská štvrť. Ulica bývala hlavnou tepnou poddanskej obce Zuckermandl, preto sa v priebehu 19. storočia volala Zuckermandl Hauptgasse.

Domy v ulici vyrástli pozdĺž veľmi starej cesty nad Dunajom. Bola to spojnica na Devín a Marchegg. Tadeto prechádzali až do polovice 19. storočia všetci cestujúci do a z Prešporka na Moravu a do Rakúska, ak nepoužili cestu na južnom brehu Dunaja. Pozdĺž cesty (a neskoršej ulice) stálo viac zájazdných hostincov. V 19. storočí ich bolo súčasne osem.

Každému, kto cestoval alebo prechádzal ulicou, udrel do očí mohutný dvojposchodový dom s polkruhovými výstupkami na oboch stranách priečelia. Pripomínali bašty hradného opevnenia. V staršej literatúre bývajú označené slovom rondelly. V skutočnosti mali skôr dekoratívny ako obranný charakter.

Dom postavili v roku 1620. Svedčil o tom nad bránou namaľovaný nápis, ktorý ešte okolo roku 1720 videl a opísal Matej Bel. V latinských slovách VIrtVtIs CoMes InVIDIa boli písmená V, I, C, M, D také zdôraznené, že ich spočítaním ako číslic vznikol letopočet 1620. V druhej polovici 17. storočia bol dom v majetku Františka Brämera (Pramera). S jeho menom je objekt spojený ako Brämerova kúria dodnes, hoci neskôr patril Kovachichovcom a Pochopovcom. Ako jeden z mála ostal tento významný objekt zachovaný, keď sa v 60. rokoch 20. storočia likvidovalo Podhradie.

Po dlho trvajúcej rekonštrukcii dostalo objekt tejto kúrie Slovenské národné múzeum. Už niekoľko rokov je v ňom umiestnené pracovisko SNM - Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku.