Železný kríž je dnes kultúrnou ruinou

V kúte medzi kostolom a kláštorom františkánov stojí bohato kovaný ornamentálne ozdobený železný kríž na mohutnom kamennom podstavci. Na čelnej ploche podstavca pod zvlneným segmentovým štítom je zahĺbená plocha využitá ako nápisová tabuľa. Nápis je horizontálne rozdelený na dva odstavce.

V hornom je nemecký text informujúci o tom, že tento kríž dali postaviť príbuzní pánovi menom Johann Josef Az, ktorý bol vymenovaným starostom (genannter Bürgermeister) a zámočníckym majstrom, a ktorý zomrel v júli 1793 v 79. roku svojho života. Dolný odstavec, ktorý je už na prvý pohľad mladší, hovorí o tom, že kríž dala na svoje náklady obnoviť rímskokatolícka autonómna náboženská obec a umiestnila ho „na toto miesto".

Maďarský text uvádza dnes čitateľa do omylu. Sem, ku kostolu františkánov, totiž nedala kríž umiestniť rímskokatolícka autonómna cirkevná obec, ale socialistický pamiatkový orgán so súhlasom národného výboru.

Stalo sa to v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Dovtedy stál pred kostolom jednoduchý drevený kríž v železnej ohrádke, ale ten akosi prekážal. Železný kríž, vynikajúca ukážka neskorobarokového umeleckého kováčstva, stál v čiastočne otvorenej rozlúčkovej hale na Ondrejskom cintoríne, medzi bočným vchodom na cintorín a neogotickou kaplnkou. Cintorín bol rozhodnutím národného výboru odsúdený na dožitie. Nesmelo sa na ňom ďalej pochovávať, časť cintorína pri Ulici Vuka Karadžiča pri jej rozširovaní zničili.

Starý ohradový múr cintorína aj s pôvodnou barokovou kamennou bránou z konca 18. storočia bezohľadne zbúrali a nahradili betónovým, do ktorého otvorov zakomponovali fragmenty mreží, ukradnutých z jednotlivých hrobov (kde slúžili ako ohrady). Zámienkou na zbúranie starého múra bol jeho údajný zlý stav. V skutočnosti boli pri múre situované umelecky cenné náhrobky významných meštianskych a šľachtických rodín, prevažne s nemeckými a maďarskými nápismi, ktoré bolo treba zničiť.

Pre cintorínsku kaplnku, dielo staviteľa Ignaza Feiglera z roku 1861, sa našlo nové využitie. Stala sa mestským chrámom po roku 1948 prenasledovanej gréckokatolíckej cirkvi.

Bývalú rozlúčkovú halu (aj tá bola dielom Ignaza Feiglera) radikálne prestavali. Železný kríž, ktorý bol pôvodne na dávno zaniknutom hrobe pána Áča (forma Az je zrejme nemeckým prepisom maďarského mena Ács), a ktorý bol sto rokov pod strechou (nedá sa povedať že celkom „v interiéri", lebo hala bola čiastočne otvorená smerom do cintorína), premiestnili pred kostol františkánov.

Mohutný plechový kríž v klasicistickom ornamentálnom orámovaní stojí na pomerne vysokej volútovej nohe. Skrížené hnáty pod krížom pripomínajú Golgotu, presýpacie pieskové hodiny blízkosť smrti (pamätaj na smrť - memento mori!). Nižšie sú umiestnené na stuhe zavesené či stuhou previazané symboly radostí pominuteľného ľudského života: maska, strunový hudobný nástroj, ďalší dnes už neidentifikovateľný predmet.

Vďaka „pietnemu" presťahovaniu kríža pred päťdesiatimi rokmi na Františkánske námestie je dnes umelecké dielo kultúrnou ruinou v centre hlavného mesta, presne naproti vchodu do Galérie mesta Bratislavy. Mnoho jeho kovaných detailov medzičasom zmizlo. Hrdza sa vžiera do spojov, menej odolné časti odpadávajú, alebo si ich niekto odlamuje „na pamiatku". Viaceré prvky, ktoré ešte možno dnes zachrániť, tam možno už o rok nebudú. Kríž treba čo najskôr demontovať a uložiť do zbierok múzea. Aby neskončil tak, ako rokokový kamenný stĺp svätého Jozefa, ktorý stál pred kostolom Notre Dame či „rozlúčková kaplnka" z Krížnej ulice. Tie už dnes poznáme len zo starých, nie vždy kvalitných, fotografií.