Brány paláca boli na vstupoch do parku

Priestranstvo pred bránou na Suchom mýte nebolo nijak rozľahlé. Na jednej strane, smerom k mestu, bolo ohraničené mestským opevnením a bránou, v priestore medzi terajšími ulicami Palisády a Štefánikova sa nachádzal hospodársky dvor uršulínskeho kláštora.

Na mieste čestného nádvoria pred Grassalkovichovým palácom a na mieste, kde do priestranstva vyúsťovali cesty od letného paláca arcibiskupov (teraz Banskobystrická ulica) a z dnešného Námestia l. mája, stáli malé domčeky. Gróf Grassalkovich si to uvedomoval, a preto nepostavil svoj palác na hranici pozemku, ale zasunul ho ďalej do parku. Zdá sa, že pôvodne zachoval staršiu prízemnú budovu na pravej hranici pozemku (pri terajšej Banskobystrickej ulici). Naproti nej, pri terajšej Štefánikovej ulici, dal postaviť verejnosti prístupnú, pomerne veľkú a výstavnú kaplnku svätej Barbory, a to okolo roku 1760, možno ešte pred začatím stavby vlastného paláca. Keď potom stavali strednú časť letného paláca, tieto dve stavby rešpektovali. Po oboch stranách strednej budovy, ktorá obsahuje reprezentačné schodište a slávnostnú sálu, stáli nižšie krídla, každé malo po 7 okien. Po ich stranách boli otvorené priechody do parku, dosť široké, aby nimi mohli prechádzať koče. Neskôr, okolo roku 1775, palác rozšírili. Priechody vtedy zrušili. Pravdepodobne vtedy vytvorili pred palácom čestné nádvorie v dnešnom rozsahu, a pravdepodobne vtedy ho aj uzavreli voči verejnému priestranstvu terajšieho Hodžovho námestia dvoma umelecky kovanými železnými bránami.

Brány však možno podľa štýlových prvkov datovať do 50. či 60. rokov 18. storočia. Sú to pravdepodobne druhotne použité brány, ktoré prv uzatvárali vstupy do parku. V rokokových plechových štítoch nad bránami dnes možno čítať pozlátený monogram F I. Sú to prvé písmená mien Friedrich a Isabella, mien arcikniežaťa a arcikňažnej, ktorí palác vlastnili do roku 1919.