Arcibiskupský palác bol aj nemocnicou

Pred týždňom prežilo Slovensko v pokoji ďalší zo svojich podivných štátnych sviatkov. Deň Ústavy Slovenskej republiky. Bez takého štátneho sviatku by väčšina Slovákov ani netušila, že máme akúsi ústavu. Demokratickú ústavu. Nakoniec mnoho Slovákov ani nevie, čo ústava je a na čo je.

Štátne sviatky sa oslavujú na celom svete. Sú to obyčajne vybrané cirkevné sviatky, výročia významných historických udalostí (ako napríklad Francúzska revolúcia, Veľká októbrová revolúcia, vznik republiky, narodeniny - hoci len symbolické - panovníkov, spomienky na významné osobnosti). No Deň ústavy - to je slovenská rarita. A ešte väčšou a kurióznejšou raritou je, ak sa v deň pripomínania demokratickej ústavy kladú vence k pomníku kontroverzného feudálneho panovníka cudzieho pôvodu, v období ktorého prekvitalo ešte aj otrokárstvo! Ten, kto navrhol zaradiť tento deň medzi štátne sviatky, a tí, ktorí jeho nápad uzákonili, nemysleli tým oslavu ústavy ako právneho dokumentu, ale oslavu seba samého ako spoluautora spomenutej ústavy. Aby sa atraktivita Dňa ústavy zvýšila, otvárajú sa pred návštevníkmi brány parkov a dvere objektov, ktoré sú inak verejnosti bežne neprístupné. Patrí k nim aj letný palác ostrihomských arcibiskupov.

Keď v 16. storočí Turci obsadili Ostrihom, hľadalo sa dôstojné sídlo pre najvyššieho cirkevného hodnostára uhorského kráľovstva. Bol to ostrihomský arcibiskup s titulom kniežaťa - prímasa. Mal sa vlastne presťahovať do Trnavy, ale Prešporok ako hlavné mesto kráľovstva a rezidencia panovníka bol aj vhodnejšou rezidenciou pre hlavu katolíckej cirkvi v Uhorsku. Ako sídlo veľkňaza upravili starý gotický objekt za radnicou, na mieste terajšieho Primaciálneho paláca.

Ani napriek prestavbám nebol veľmi reprezentačný, a tak sa na začiatku 17. storočia vtedajší arcibiskup rozhodol vybudovať v rozsiahlej záhrade za mestom menší letný palác. Ten jeho nástupcovia postupne rozširovali a zväčšovali, až v polovici 18. storočia získal svoju terajšiu podobu.

Ústredným priestorom Letného arcibiskupského paláca (na rozdiel od Zimného - Primaciálneho) bola veľká oválna záhradná sála. Nachádzala sa síce na poschodí, ale otvoreným kamenným schodišťom bola priamo prístupná z barokového parku. Jej pôvodná výzdoba sa nezachovala. V 19. storočí priestor prestavali, vodorovne predelili vysokú sálu drevenou konštrukciou na dve podlažia, kde v prípade potreby ležali vedľa seba na poľných posteliach desiatky vojakov. Lebo z paláca arcibiskupov sa stala vojenská nemocnica. Kamenné záhradné schodište zbúrali, zmenili tvary okien, vybudovali provizórne drevené vnútorné schodištia.

V 30. rokoch 20. storočia palác rekonštruovali pre potreby vtedajšieho ministerstva zahraničných vecí. Architekt Emil Belluš navrhol zničené bočné krídla zbúrať a nahradiť novými. Nevhodné vnútorné konštrukcie dal odstrániť a obnovil hlavnú sálu. Medzičasom zamurované arkády spojovacích krídel znovu otvorili a zasklili. Kamenné vonkajšie schodište obnoviť nemohli, lebo jeho sochárske súčasti boli medzičasom predané a použité v kaštieli v Kittsee.

Hlavnú sálu teda neobnovil v oválnej forme, ale po stranách obnovenej sály dal vybudovať nové prístupové schody z dolného vestibulu. Steny hlavnej sály pokryli štukovou výzdobou v bielej farbe. Parkety v modernom vzore dodala renomovaná nemecká parketárska firma, sálu osvetľoval ťažký bronzový centrálny luster s krištáľovými doplnkami, aj ten doviezli z Nemecka. Na steny medzi oknami umiestnili podľa barokového vkusu štyri (!) zrkadlá v pseudorokokových vyrezávaných rámoch.

Socialistickému vedeniu nebola elegantná biela sála dosť reprezentačná a bohatá. V zmysle socialistického realizmu dali štukatúry čiastočne pozlátiť, bronzový luster nahradili dreveným pozláteným, sedací nábytok doplnili nevkusnými vyrezávanými kreslami podľa vzoru z devätnásteho storočia.

Dnes nestačí vedeniu historický názov „hlavná sála" či „reprezentačná sieň". Prezentujú ju ako „zrkadlovú". Hoci pod zrkadlovou sa rozumie taká miestnosť, kde je väčšina plochy stien pokrytá zrkadlami, napríklad vo Versailles či v bratislavskom Primaciálnom paláci alebo vo viedenskom Hofburgu. Tam nie sú zrkadlá len dekoráciou stien medzi oknami, ale technickým prvkom znásobujúcim osvetlenie v priestore s minimálnym počtom okien.

V Letnom arcibiskupskom paláci v Bratislave nikdy „zrkadlová" sieň nebola a nie je. A nie je to dnes „palác úradu vlády", ale správne „palác vlády". Lebo tam sídli predovšetkým vláda tejto republiky, samozrejme, s časťou svojho úradu. Alebo je „úrad" viac a dôležitejší ako „vláda"? Ďalšia zo slovenských rarít a špecialít?

Štefan Holčík
FOTO - archív