Theresienstadt bol holdom Márii Terézii

Theresienstadt bol holdom márii terézii - Pamatnik1

V stredoveku boli hranice mesta presne vytýčené a zdôraznené murovaným mestským opevnením. Opevnenie vnútorného mesta bolo oveľa dôkladnejšie než druhý prstenec opevnenia predmestí. Ak by bolo došlo k obliehaniu mesta, mohli sa obyvatelia predmestí utiahnuť do vnútorného mesta a brániť ho z hradieb tak dlho, kým by neprišla posila, alebo kým by nepriateľ neodtiahol.

Aj mestá s veľmi dôkladným systémom opevnenia však nepriateľ často obsadil, napríklad ak mal spojencov vnútri opevnenia a tí mu vstup do hradieb umožnili.

Areál vnútorného stredovekého Prešporku býval administratívne rozdelený na dve časti, na južnú a severnú. Hlavné námestie bolo situované približne v strede deliacej línie. Napriek tomu, že časti boli dve, používa sa pre ne v prenesenom význame slova pojem „štvrť".

V roku 1850 k mestu po prvý raz pripojili susediace „obce". Areál kráľovského zámku („Schloss") ani s ním súvisiace podhradia neboli dovtedy územím mesta, ale územím kráľovským, respektíve zemepanským. Zemepánom bol dedičný prešporský župan z rodiny grófov Pálffyovcov. Na základe dohody medzi grófom Pálffym, ktorý za postúpené (respektíve predané) územie a za prenechanie práv (súdiť, trestať, vyberať dane a pod.) dostal pomerne vysoké odškodné, bolo ním spravované územie pripojené k mestu dokumentom publikovaným dňa 6.augusta 1850. Pôvodne samostatná poddanská obec Zuckermadl, ako aj podhradie „Schlossgrund", ktoré mali predtým vlastnú samosprávu sa stali ako predmestia súčasťami slobodného kráľovského mesta Prešporka.

Vnútorné mesto už po zrušení a postupnom zbúraní časti hradieb stratilo charakter sídelnej jednotky oddelenej od predmestí. Budovami postavenými na miestach zbúraných hradieb začalo vnútorné mesto prerastať do predmestí. Historickému jadru mesta zväčšenému o najbližšie okolie sa začalo hovoriť „Staré mesto". Územie predmestí na severovýchod od historického jadra, vrátane dedinky Blumenthal, sa stalo „Novým mestom". Iné územie rozdelili na tri ďalšie správne jednotky. Nakoniec malo teda mesto päť „štvrtí" či obvodov (maďarsky kerület). Tie tri nové pomenovali menami troch uhorských vladárov: „mesto Márie Terézie" či „Tereziánske mesto", „Ferdinandovo mesto", a „Franz Josefovo mesto". Názov „Tereziánske mesto" či lepšie „Teréziino mesto" dostalo bývalé pálffyovské územie zväčšené o územie predmestia Vydrica, ktoré bolo už od stredoveku majetkom mesta. Nachádzalo sa na brehu Dunaja pod Hradom medzi Vydrickou (Viedenskou, Temnou, Vodnou) bránou a Vodnou vežou, pri ktorej bol v stredoveku prístav.

Pomenovanie „Teréziino mesto" („Theresienstadt", „Terézváros") bolo prvým oficiálnym holdom Márii Terézii od smrti a pohrebu kráľovnej (1780). Bolo to územie, ktoré sa ako prstenec rozkladalo okolo areálu Hradu (do mesta nepatrilo a bolo akýmsi exteritoriálnym územím).

Jeho hranice sa začínali na západe pri vyústení Zuckermandelskej hlavnej ulice (Zuckermandler Hauptstrasse) do Karloveskej cesty pri židovskom cintoríne. Od cintorína, kde je pochovaný Chatam Sofer, pokračovala hranica po nábreží Dunaja až na Rybné námestie, odtiaľ terajšou Staromestskou na začiatok Zochovej. Zochovou stúpala na Palisády, nimi smerom na juh až k Viedenskej (Karolovej) bráne hradného areálu. Tam odbočila kúsok Mudroňovou (vtedy Kaiserweg) na západ, aby obkolesila sídlisko chudobných ľudí na Vodnom vrchu, kde dnes stojí parlament. Schodami na svahu pozdĺž výtlakového potrubia hradného (Kempelenovho) vodovodu klesala k domu, ktorý bol sídlom cechu lodníkov a rybárov na Zuckermandli a je doteraz zachovaný.

Hlavná ulica Zuckermandlu od tohto miesta až k židovskému cintorínu (teraz západný portál tunela smerom ku Karlovej Vsi) dostala v roku 1879 meno „Mária Terézia út", teda „Cesta Márie Terézie". Vlastenecký (či skôr šovinistický) zákon Československej republiky z roku 1919 (dodnes na Slovensku platný) nariaďoval odstrániť všetky pamiatky a názvy verejných priestranstiev, ktoré pripomínali monarchiu či jej osobnosti. Za obeť mu padol v Bratislave pomník Márie Terézie, ale aj pomenovania ulíc a námestí, mostov, železničných staníc.

Z Ulice Márie Terézie (na fotografii) sa stala v roku 1920 „Podzámočná hlavná ulica", neskôr „Podhradská ulica", „Podhradská cesta". V rokoch 1939 až 1945 „Cesta Hermanna Göringa". V roku 1945 prišiel niekto na úžasný nápad dať ulici meno Jana Žižku z Trocnova, ktorý naozaj nemá v histórii mesta čo hľadať. Ulica je už viac ako tridsať rokov až na niekoľko objektov zbúraná, súkromný investor pripravuje novú výstavbu. Bolo by pritom vhodné vrátiť jej aj niektorý z pôvodných názvov.

Štefan Holčík
FOTO - archív