Mesto rado spomínalo na Máriu Teréziu
Mesto rado spomínalo na máriu teréziu - Pamatnik1
Aktom korunovania sa 25. júna 1741 stala Mária Terézia oficiálne uhorskou kráľovnou. Bola ňou vlastne už od 20. októbra 1740, od smrti svojho otca Karola III. V Uhorsku však stále platilo, že pred korunováciou musel zasadnúť snem, že budúci panovník musel prítomným magnátom mnoho nasľubovať, aby konečne súhlasili s jeho korunovaním.
Takú tortúru prežila aj Mária Terézia, ktorá navyše potrebovala podporu uhorských pánov proti všetkým, ktorí ju chceli dostať o dedičstvo. Okrem iného pred korunováciou sľúbila, že sa bude často a na dlhšie zdržiavať v Uhorsku. Snem sa jej korunovaním neskončil, zasadania mali pokračovať ešte niekoľko mesiacov. Mladá kráľovná s tým pravdepodobne počítala, lebo už pred korunováciou sa do Prešporka z Viedne sťahoval celý panovnícky dvor, pracovníci kancelárií, diplomati a veľké množstvo služobníctva. Kráľovná s blízkou rodinou sa ubytovala v kráľovskom paláci, iste v nevyhovujúcich podmienkach. Predtým bola zvyknutá žiť v rodičovskom záhradnom paláci Favorita na viedenskom predmestí, do prastarého Hofburgu sa cisárska rodina a dvor sťahovali len na zimu.
Nie sú známe vyjadrenia mladej kráľovnej, ako sa asi so svojou rodinou cítila v nehostinných sálach prešporského paláca svojich kráľovských predkov. Menšie opravy či adaptácie, za ktoré v marci a v júni jej kancelária platila, nemohli podstatne zmeniť obytné miestnosti v paláci. Možno, že cez leto sa tam ešte ako-tak dalo vydržať. Určite už vtedy uvažovala o tom, že palác dá prestavať.
Snem potrval až do 11.októbra, keď sa na jeho záver uskutočnila slávnostná omša v Dóme. Kráľovská rodina ešte dva mesiace zotrvala v Prešporku. Počas celého polroka tu kráľovná s rodinou bývala, často však musela na jeden-dva dni odchádzať do Viedne. Neboli to len štátnické záležitosti. Niekedy išlo rodinné povinnosti ako napríklad oslava narodenín jej matky, cisárovnej-vdovy Alžbety Kristíny. Nastupujúca zima spôsobila, že kráľovná s celou rodinou a dvorom sa presťahovala na začiatku decembra zasa do Viedne. A napriek tomu, že uhorským magnátom sľúbila, že sa bude v Uhorsku zdržiavať dlhšie, už nikdy to neurobila. Prichádzala sem len na kratšie návštevy.
Po smrti Márie Terézie sa na ňu v Uhorsku pomerne rýchlo zabúdalo. Historické udalosti, ktoré nasledovali v neobvykle rýchlom slede, spomienku na kráľovnú čiastočne zatienili.
Reformy Jozefa II., ktorý sa ani nedal korunovať pre Maďarov posvätnou kráľovskou korunou, zavádzanie nemčiny ako úradného jazyka namiesto latinčiny, tolerančný patent, francúzska revolúcia, poprava francúzskeho kráľovského páru, vyhnanie iných dcér Márie Terézie z krajín, kde boli vydané za kráľov, krátka vláda Leopolda II., Napoleonove dobyvačné vojny, zánik tisícročného rímskeho cisárstva nemeckého národa, nepokoje v krajinách monarchie, ktoré vyvrcholili v roku 1848, to všetko zamestnávalo mysle obyvateľov Uhorska viac ako spomienka na mŕtvu kráľovnú. Až v druhej polovici ožil o ňu záujem. Napísali o nej niekoľko zaujímavých kníh. Postavu polozabudnutej kráľovnej začal obaľovať mýtus. Uhorská šľachta sa hrdila tým, že jej predkovia svojím rozhodnutím obetovať za kráľovnú životy a krv, urobili z neistej dedičky svojho kráľa panovníčku svetového mena. Vznikol aj pokus označovať ju prívlastkom Veľká, ale ten neuspel.
V jej čase vybudovali na ruinách stredovekého hradu v Budíne nový „kráľovský" palác. Sama Mária Terézia označila túto akciu za „smiešnu". Neverila, že by tam kedy mali a mohli králi sídliť. Mala pravdu, Jozef II. tam hneď po jej smrti umiestnil univerzitu, nikto z jej potomkov tam nesídlil.
Spomienky na kráľovnú pretrvali hádam najintenzívnejšie v Prešporku. Prejavilo sa to v 90. rokoch 19. storočia. Vtedy sa v celom Uhorsku opreteky stavali mileniárne pomníky. Mali pripomínať slávu starých Maďarov, ktorí sa na konci 9. storočia definitívne usadili v strednej Európe. Aj v Prešporku mohli postaviť pomník Árpádovi alebo Turulovi či svätému Štefanovi. Nepostavili ani pomník Matejovi Korvínovi ako v Koložvári. Zo všetkých uhorských kráľov v Chráme svätého Martina korunovaných si vyvolili Máriu Teréziu. Aj napriek tomu, že po maďarsky nikdy nepovedala ani jedno slovo. Impozantný pomník, dielo Johanna Fadrusza, mal natrvalo hlásať jej slávu. Hlásal ju však len niečo viac ako 20 rokov.
Hoteliér Karol Palugyay dal v roku 1897 vyrobiť sériu pamätných tanierov s obrázkom práve odhaleného pomníka (na fotografii). V roku 1991 si Bratislava, po dlhom mlčaní, pripomenula omšou v korunovačnom chráme a koncertom 250. výročie korunovania Márie Terézie. Bol to prvý popud na každoročné spomínanie na tunajšie korunovácie uhorských kráľov.
Štefan Holčík
FOTO - autor