Kráľovský palác bol hlavný objekt Hradu

Pojem „hrad“ označuje celý areál ohraničený gotickým a neskorším opevnením, vrátane častí opevnenia prestavaných v priebehu 19. storočia. Kráľovský palác je najvýznamnejším objektom v areáli Hradu.

Gotický kráľovský palác, ktorý si „objednal" uhorský kráľ a rímsky cisár Zigmund z rodiny Luxemburgovcov, zostal po jeho smrti (1437) zrejme nedostavaný. Pravdepodobne ho upravili v päťdesiatych rokoch 15. storočia pre jeho vnuka Ladislava Pohrobka, keď sa uvažovalo o tom, že po dosiahnutí dospelosti prevezme vládu v Uhorsku. Ten však v roku 1457 na ceste za svojou nevestou do Paríža za podozrivých okolností v Prahe zomrel. Viacerí bádatelia na konci 19. storočia a v 20. storočí sa snažili dokazovať, že do stavebného vývoja kráľovského paláca výraznou mierou zasiahol Matej Korvín. Do korvínovského obdobia sa omylom datovali viaceré stavby na Hrade, ktoré však vznikli ešte v 30. rokoch 15. storočia.

Úpravy 16. storočia sa navonok prejavili najmä posilnením obranyschopnosti paláca, vnútri však vznikla prepychová dekorácia miestností cisárskeho obydlia, ktorá je dnes známa len z malého fragmentu zachovaného na prvom poschodí pod juhovýchodnou vežou. Aj z vnútornej dekorácie 17. storočia sa zachovalo žalostne málo. Palác zrejme nikdy neposkytoval pohodlie na trvalé ubytovanie panovníkov. Bol skôr reprezentačnou „vládnou" budovou, miestom, kde sa panovník stretával s najvyššou vrstvou magnátov počas zasadaní snemu.

Až Mária Terézia nariadila takú prestavbu paláca, aby z neho urobila pohodlné barokové sídlo dôstojné uhorskej kráľovnej a rímskeho cisára nemeckého národa. Na prestavbu, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1761 - 1765, prispela kráľovná vtedy obrovskou sumou 300 000 zlatých z vlastného vrecka. V stavebnej činnosti na Hrade pokračoval po roku 1765 jej zať (a súčasne synovec) saský a poľský princ Albert, ktorému darovala tešínske kniežatstvo a vymenovala ho za svojho zástupcu - miestodržiteľa v Uhorsku. V Novom paláci mala aj svoj vlastný vdovský byt. Bol na úrovni prízemia starého paláca.

Smrťou Márie Terézie a nástupom na trón jej syna Jozefa II. sa začala skaza hradných objektov, do ktorých sa len nedávno investovalo neuveriteľné množstvo financií. Ani vysoká škola (hoci kňazský seminár) ani kasáreň neboli z dnešného pohľadu vhodným riešením. V čase napoleonských vojen nebol areál bitkami priamo zasiahnutý. Udalosti sa ho dotkli len okrajovo. Napríklad na začiatku roka 1806 (nie 1805, ako bolo omylom uvedené v predchádzajúcom čísle), keď boli vo vojenskej nemocnici na Hrade umiestnení aj ranení vojaci Napoleonovej armády. Pacienti v nemocniciach vtedy nebývali rozmiestnení do malých miestností, ale ležali na posteliach v obrovských sálach.

Nebolo výnimkou, že v jednej bolo aj viac ako 30 postelí. Nie je známe, kde sa nemocničná sála nachádzala. Mohlo to byť aj v bývalej súkromnej kaplnke Márie Terézie, vo východnej miestnosti južného krídla paláca na prízemí, kde bol najbližší prístup od hlavného portálu. Bolo by to logické. Lebo v západnej časti južného krídla hneď vedľa brány bývala už v 17. storočí domáca lekáreň s laboratóriom na prípravu liekov.

Postupný rozpad paláca po požiari v máji 1811 a zmeny v jeho tesnom susedstve sú dokumentované viacerými kresbami a akvarelmi z 19. storočia. Na fotografii z obdobia spred 1890 ešte vidno, že klenby nad chodbou medzi reprezentačným schodišťom a nádvorím boli zachované. Na dvojici fotografií do zariadenia, ktorým bolo možné mať dojem trojrozmerného „stereopohľadu", z obdobia okolo roku 1900, sú už klenby prepadnuté. Pod rozpadávajúcimi sa klenbami sa dali radi odfotografovať vojaci, ktorí sú živou mierkou na porovnanie s detailami impozantnej barokovej ruiny. Diery v múroch za vojakmi umožňujú priehľad do veľkej palácovej kaplnky na poschodí severného traktu. Autor fotografií nie je známy, kartu do prehliadača s nápisom Pressburg. Säulengang in der alten Festung. vydala firma Neue Photographische Gesellschaft A. G., Stegliz-Berlin.

Štefan Holčík
FOTO - archív