Od požiaru Hradu prešlo už 200 rokov

Pred dvesto rokmi zastihla Hrad nad mestom, ktorý dal mestu aj pôvodný názov - Pressburg - katastrofálna pohroma. Kráľovský palác vyhorel, s ním aj súvisiace stavby, požiar sa preniesol aj na časť blízkeho Podhradia.

Kráľovský palác postavili na želanie uhorského kráľa z rodiny Luxemburgovcov - Zigmunda, syna slávneho v Prahe sídliaceho rímskeho cisára Karola IV., v priebehu tridsiatych rokov 15. storočia. Aj Zigmund sa stal rímskym cisárom nemeckého národa. Rozhodol sa postaviť si novú rezidenciu na západnej hranici uhorského kráľovstva, odkiaľ mal blízko aj na české, rakúske a na nemecké územie svojich panstiev.

Na mieste starobylej pevnosti vybudovali najprv nové opevnenie a na jej najvyššom bode potom aj palác, ktorý sa mal stať navždy dominantou mesta a na niekoľko storočí aj oficiálnou rezidenciou uhorských kráľov. Dokončenia stavby sa Zigmund nedožil. V nasledujúcich storočiach palác prestavovali, zvyšovali, upravovali, „modernizovali". Najväčším zásahom do jeho architektúry bola dôkladná tereziánska prestavba v rokoch 1761 až 1765 a potom dostavba nového paláca k jeho východnej strane pre Alberta, sasko-tešínske knieža, v rokoch 1765-1768.

V roku 1780 sa Albert spolu so svojou manželkou arcikňažnou Máriou Kristínou stali miestodržiteľmi v Rakúskom Nizozemsku so sídlom v Bruseli. Vzápätí zomrela Mária Terézia. Jej syn, dlhoročný spoluvládca a nástupca Jozef II. preniesol uhorskú kráľovskú rezidenciu do Budína.

Do prešporského kráľovského paláca, kde občas sídlili jeho predkovia, a kde bývala uložená kráľovská koruna, nasťahoval seminár vychovávajúci katolíckych kňazov. Vzácne zariadenie rezidencie dal demontovať. Časť z neho použil vo svojich izbách vo viedenskom Hofburgu. Do Viedne sa dostala aj väčšina umeleckých diel, ktorými bývali komnaty paláca vyzdobené.

Ani starý palác, ani nový palác, ani jazdiarne, herne, strážnice, hoci adaptované podľa projektu architekta Tallherra, potrebám vysokoškolského štúdia seminaristov asi príliš nevyhovovali. V decembri 1802 celý areál Hradu dostalo do užívania cisárske vojsko. Vojaci k pamätným objektom veľmi kladný vzťah nikdy nemali. Vzácne parkety, vyrezávané dvere či štukové ozdoby z čias Márie Terézie, ak ešte boli vôbec zachované, boli už v kasárni prežitkom. V sieňach paláca sa ozývali ťažké kroky vojakov v hrubej obuvi s okovanými podrážkami.

Na začiatku roku 1805 sa tu ozývali aj stony ranených a zomierajúcich Napoleonových vojakov, pre ktorých tu po bitke pri Slavkove (Austerlitz) zriadili vojenskú nemocnicu. Hygiena bola na veľmi nízkom stupni, blchy, ploštice a iný hmyz boli ubytovaným vojakom najväčším nepriateľom vo dne i v noci, keď vyliezali zo slamníkov.

Bývalo zvykom, a to nielen v kasárňach, na jar staré slamníky z postelí spáliť a nahradiť novými, izby vyzametať, steny izieb aj fasády domov vybieliť vápnom. „Upratovanie" v zámockej kasárni Schlosskaserne určili v roku 1811 na 28. mája. Prepotené, možno aj premočené a otravným hmyzom zamorené slamníky vraj vojaci vyniesli na dvory a zapálili. Horiaca slama krásne lieta a ak jej pomôže vietor, je to hotový ohňostroj. Silný vietor rozniesol horiacu slamu do okien najvyšších poschodí paláca, začali horieť krovy. Ďalšiu horiacu slamu zavialo na strechy, väčšinou drevené, šindľové, domčekov na hornom konci Zámockej ulice. A nešťastie bolo hotové. Požiare v tom čase nebývali výnimkou, ale na taký obrovský požiar sa nikto nepamätal.

Na hasenie požiaru nemali vojaci veľa možností. Obrovský objekt horel, tlel a žiaril ešte niekoľko dní a nocí. Neprehoreli a neprepadli sa len klenby nad niektorými miestnosťami prízemia, ani mohutné klenby, ktoré prekrývajú suterény. Tie sa ďalej sa používali ako sklady, niektoré až do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Zachovaný ostal aj suterénny priestor pod nádvorím, vybudovaný v 16. storočí nad stredovekou studňou. Tú síce zasypali, ale do kamenných rezervoárov v tereziánskom období vybudovaný Kempelenov vodovod dodával dunajskú vodu ešte aj v druhej polovici 19. storočia.

Na znovuvybudovanie už aj tak zbytočného kráľovského paláca nikto nepomyslel. Tehlové budovy k nemu pristavané rozobrali, aby si z nich obyvatelia Podhradia vybudovali nové domy. Potrebné to bolo najmä na hornom konci a v strednej časti Zámockej ulice, kde prišli o strechu nad hlavou desiatky rodín. Zhorel aj archív židovskej náboženskej obce, zničené boli archiválie nepredstaviteľnej hodnoty.

Do začiatku druhej svetovej vojny sa vyhorený palác zmenil v romantickú ruinu. Začiatkom 40. rokov ho mali zbúrať a na jeho mieste postaviť novostavby. Po vojne slúžil znovu ako lacný zdroj stavebného materiálu.

Zásluhou NR SR sa dnes palác po dvesto rokoch od požiaru vracia do svojho pôvodného stavu. Ukázala sa možnosť znovu postaviť po požiari rozobratú záhradnú sálu, ktorú používali v 18. storočí ako herňu na loptové hry, aj rozľahlú krytú jazdiareň a dať im novú náplň. Počíta sa aj s obnovou tereziánskej hradnej záhrady. V budúcnosti možno obnovia aj nový palác kniežaťa Alberta.

Štefan Holčík
FOTO - archív