Poplachy nám prinášali aspoň školské výhody

Vojnové a povojnové roky poznačili aj život vtedajších študentov. Bol som žiakom II. štátneho gymnázia na Kozej ulici. Dnes je už budova zbúraná, na jej mieste stoja novšie, modernejšie. V tej istej budove sídlilo aj bratislavské Cvičné gymnázium.

Začiatkom roka 1944 už nikto nepochyboval, že fašistické Nemecko melie z posledného. Nervozita medzi ľuďmi stúpala, občania trpeli nedostatkom potravín. Zásobovanie sa zhoršovalo, všetko bolo na prídel. Na gymnáziách sa ešte ako-tak vyučovalo, ale my študenti sme túto situáciu vnímali skôr cez „výhody", ktoré nám z nášho pohľadu prinášali vojnové udalosti.

Každý deň, už okolo desiatej hodiny, vyhlásili letecký poplach. Netrpezlivo sme čakali, kedy sa na budovách rozhúkajú sirény a my sme už vopred mali pobalené knihy. Nesmierne sme sa tešili, že nám odpadla matematika, slovenčina či iný predmet a skúšaniu bol koniec. Nahnali nás do úkrytov a pivníc. Len čo sme sa usadili na provizórnych laviciach, na oblohe sa v rôznych skupinách objavili bombardovacie lietadlá, ktoré za patričnej zvukovej kulisy kreslili po oblohe biele čiary. Niekedy zhadzovali strapce staniolových konfet. Po vyučovaní sme ich zbierali a na Vianoce sme ich vešali ako ozdoby na stromčeky. Asi po hodine-dvoch sirény oznámili koniec poplachu. Z úkrytov sme sa veľmi neponáhľali, a keďže sa blížil obed, vyučovanie sa skončilo. Na naše prekvapenie sa to opakovalo aj dvakrát denne.

Situácia sa skomplikovala, keď sa na jeseň 1944 začal nový školský rok a vypuklo aj Slovenské národné povstanie. Povstalecké boje síce Bratislavu obišli, ale zásobovacia situácia sa stala neúnosnou. Ľudia boli nervózni, letecké poplachy sa denne opakovali, niekedy aj viackrát. Čo bolo ešte horšie, v septembri, októbri a v decembri bombardovanie neminulo ani naše mesto.

Najviac si to odniesla rafinéria Apollo. Horela niekoľko dní a bomby poškodili aj ďalšie budovy. Medzi nimi napríklad sídlo Mestskej elektrárne. Rozhodlo sa, že jej administratívu presťahujú do budovy nášho gymnázia. Týmto sa počet tried zmenšil, muselo sa vyučovať striedavo predpoludním a popoludní.

V polovici novembra prišlo nariadenie, že pätnásťroční a starší žiaci sa namiesto vyučovania museli v sprievode svojich profesorov zúčastňovať na opevňovacích prácach okolo Bratislavy (kopali sa protitankové zákopy). Vojnový front sa blížil k Bratislave.

V januári 1945 nemecké vojsko zabralo budovu Cvičného gymnázia. Ich triedy presťahovali k nám, natlačili nás ako haringy. Aj striedanie v predpoludňajších a popoludňajších hodinách sa stalo neúnosné. Dospelo to až tak ďaleko, že vyučovanie prerušili a 24. marca 1945 sa začali Veľkonočné prázdniny.

Štefan Adamík
(Pokračovanie nabudúce)