V pasáži sa 4. apríla 1945 ešte strieľalo
V pasáži sa 4. apríla 1945 ešte strieľalo - Pamatnik1
V marci 1945 bolo už skoro každému v Slovenskej republike jasné, že vojna sa pomaly skončí. Z východu sa valila Červená armáda „osloboditeľov“. Mnohí im však neverili. Kto mohol a mal na to prostriedky, utekal z mesta. Hovorilo sa tomu „evakuácia“.
Evakuovali sa celé rodiny, podniky, banky. Tí, čo v meste zostali, mali zažiť rabovanie, znásilňovanie, strieľanie, pitie kolínskej (ak vojaci nenašli v domácnosti iný alkohol).
Slovenská hypotečná a komunálna banka so sídlom v budove bývalej Zemskej banky na Goetheho (teraz Gorkého) ulici dala už skôr odviezť svoj poklad na bezpečné miesto. Len málo zamestnancov banky bolo o mieste informované. Keď sa blížila Červená armáda, poslali viacerí zamestnanci banky svoje rodiny do Trenčianskych Teplíc. Tam ich ubytovali v penzióne Paula. Majiteľka vily, istá pani Paula, bola Češka, ale akosi sa jej podarilo zostať aj počas vojny na Slovensku. Do jej vily - penziónu teda prišli bývať manželky a deti niektorých úradníkov banky. Napriek tomu, že banka vlastnila v Starom Smokovci pôvodne habsburgovskú vilu Clotilda, ktorú až do znárodnenia (1948) používali zamestnanci banky ako rekreačné stredisko.
Pre evakuáciu do Trenčianskych Teplíc bol iný dôvod, ale o tom nevedeli ani evakuované manželky úradníkov. Ich manželia ich nechodili pravidelne navštevovať len preto, aby videli svoje rodiny, ale najmä preto, aby vilu kontrolovali. V pivnici, pod zásobou uhlia a dreva bolo totiž zakopané zlato a striebro banky. Bronzová socha prezidenta Masaryka zasa odpočívala (už od roku 1938) pod ťarchou uhlia v suteréne bankového paláca v Bratislave. Hneď vedľa pevného betónového úkrytu, v ktorom prežívali bombardovanie mesta v roku 1944 aj obyvatelia iných domov z blízkych ulíc.
Domovník bankového objektu, pán Diviak, ktorý býval v medziposchodí nad bránou do pasáže z Goetheho ulice, mal príkaz ťažké železné brány paláca pred „osloboditeľmi" zamknúť. Dom bol aj tak poloprázdny. V dvoch schodištiach bolo spolu vyše štyridsať bytov, ale 4. apríla 1945 sa v ňom zdržiavalo len asi 10 obyvateľov. K ním patril architekt Artúr Szalatnai (neskôr Slatinský), autor niekoľkých vynikajúcich bratislavských objektov. Jeho dielom je napríklad synagóga na Heydukovej ulici. Ako žid sa nesmel na ulici niekoľko rokov ukazovať. Jeho katolícka manželka pani Helena sa o neho obetavo starala. Vojnu prežil v strojovni výťahu nad schodišťom traktu pri Laurinskej ulici (teraz Laurinská 10), v noci si obyčajne dovolil prechádzku na terase nad strechami okolitých budov. Prežil aj vďaka tomu, že nad ním držal ochrannú ruku prezident Jozef Tiso, s ktorým sa poznal z Bánoviec nad Bebravou. O jeho prítomnosti v dome vedeli skoro všetci obyvatelia, ale nikto ho neudal.
Štvrtého apríla 1945 boli teda brány pasáže zamknuté. Cez ich mrežovanie, ktoré bolo čiastočne zakryté namontovanými reklamnými tabuľami, bolo však vidno do paralelnej ulice. Z Goetheho do Laurinskej či z Laurinskej do Goetheho. Pasáž ešte nebola predelená sklenenými posúvacími dverami.
Vojaci Červenej armády cez mreže videli, že na druhej strane pasáže sa ktosi pohybuje. Ten na výzvu „Stoj!" reagoval tým, že namieril na volajúceho a vystrelil. Volajúci padol, ale hneď tam boli ďalší vojaci a v domnení, že na druhej strane je nepriateľ, spustili paľbu. Výsledkom boli mŕtvi pred bránami pasáže na oboch uliciach.
Pochytaní (a zajatí) obyvatelia ich museli potom pozbierať a pochovať. Zaviezli ich pravdepodobne na provizórne pohrebisko na mieste bombardovaním zničeného barokového domu pri Prezidentskom paláci a terajšej Banskobystrickej ulici. Ležali tam spolu vojaci, ktorí sa navzájom postrieľali.
Niektorí pochovaní tam mali aj parádne mramorové náhrobky, ukradnuté na bratislavských cintorínoch, najmä na Ondrejskom a pri Kozej bráne. Stačilo odstrániť nemecký nápis s menom toho, komu bol náhrobok pôvodne postavený a nahradiť ho nápisom v azbuke. Neskôr všetkých hrdinov pochovali na Slavíne. Do spoločného hrobu. Možno ani nie všetky ich pozostatky, lebo pri exhumáciách sa platilo od hlavy, teda za každú vykopanú a odovzdanú lebku. Ostatné kosti neboli zaujímavé.
Na Slavíne sú dnes rady hrobov, nad nimi tabuľky s menami padlých. V skutočnosti sú to len prázdne symbolické hroby, spoločný hrob nie je ani osobitne označený.
Štefan Holčík
FOTO - Slavo Polanský