Vinárske závody ako šľachtické sídlo
Vinárske závody ako šľachtické sídlo - Pamatnik1
V priebehu 19. storočia vzniklo niekoľko funkčne nových typov architektúry. Technický pokrok si vyžadoval stavbu železničných staníc, výstavy sa konali vo výstavných pavilónoch, výrobné stroje nachádzali miesto v špecializovaných továrenských halách.
Stavali sa aj budovy určené pre kancelárie a baliarne tovaru. Kancelárske budovy jestvovali už prv, napríklad radnice, župné domy, snemovne, ale neboli to ešte prevádzkovo-administratívne objekty v modernom slova zmysle.
Ak bol projektant postavený pred úlohu postaviť železničnú stanicu či prevádzkovú budovu veľkoobchodu s vínom, mohol čerpať z vlastných skúseností, z tradície krajiny. K stavbám s reprezentačnou funkciou patrili vtedy najmä vidiecke sídla šľachty: kúrie, kaštiele, zámky. Nie náhodou pripomína stanica konskej železnice na Krížnej ulici malé šľachtické sídlo. Projektant Ignaz Feigler nemal inú predlohu ako dedinské kaštiele, roztrúsené po celom uhorskom kráľovstve.
Keď dostal jeho syn Ignaz Feigler mladší od Jakuba Palugyaya objednávku na prevádzkovú budovu pre vinárske závody, siahol po podobnej predlohe. Na konci vtedajšej Märzelgasse (od roku 1885 Stefánia út, teraz Štefánikova ulica) postavil 1879-1880 okolo rozsiahleho dvora rad prízemných prevádzkových budov. V ich čele, oproti železničnej stanici (vybudovanej r. 1848 podľa projektu jeho otca), postavil do stredu prízemnej budovy päťosový poschodový pavilón, ktorý mohol konkurovať architektúrou ktorémukoľvek šľachtickému domu. Veď aj Palugyayovci boli šľachtici, pochádzali z Palúdzky a v nemčine sa právom podpisovali „von Palugyay". Na rozdiel od vidieckych šľachtických sídel nebol ich objekt pod Kalváriou obytný, slúžil ako kancelársky objekt, len salóny na poschodí boli určené firemnej a rodinnej reprezentácii.
Tesne po roku 1900, keď získali vína J. Palugyay&Söhne vysoké ocenenie na svetovej výstave v Paríži, vydala firma informačnú brožúru s fotografiami, ktoré už dnes nemožno zopakovať. V priestore Hlbokej cesty za palácom, ktorý je už vtedy označovaný ako Château Palugyay (palugyayovský zámok), bola zástavba ešte len sporadická: úžitkový objekt na mieste neskoršieho vodoliečebného ústavu Pressburger Sanatorium (neskôr Ortopedická klinika), malý objekt nad vchodom do vinárskych pivníc, neskoroklasicistická vila pri neskoršej ulici Boženy Němcovej. V roku 1900 postavili sirotinec Márie Ochrana (teraz základná škola) a vyššie nad ním stálo zábavné zariadenie Bellevue (prestavané na Sokolovňu). Kopec, na ktorom stojí od 17. storočia bratislavská kalvária, nebol ešte zarastený neudržiavaným lesom, ale aj na jeho južných svahoch, dnes zastavaných obytnými domami, sa rozprestierali bohaté vinice.
Na začiatku brožúry sú fotografické portréty zakladateľa rodinného podniku Jakuba Palugyaya a jeho synov Josefa a Franza. Firma bola dvorným dodávateľom vína pre cisársky dvor vo Viedni, pre kráľovské dvory v Belgicku, Španielsku, Rumunsku, Srbsku, dodávala víno aj na stoly rakúskych arcikniežat, veľkokniežaťa Sasko-Weimarského, flanderského kniežaťa a kniežaťa z Nassau. Všade tam dobre vedeli, že Château Palugyay treba hľadať v uhorskom meste Pressburg. Maďarský názov Pozsony je uvedený len v zátvorkách.
Brožúrka prinášala aj zábery do jednotlivých kancelárií a prevádzok firmy, z dnešného hľadiska zaujímavé najmä kvôli zariadeniu a oblečeniu pracovníkov v jednotlivých fázach prípravy vína a jeho plnenia do sudov. Veľmi interesantné sú zábery do jednotlivých pivníc - formy, kde sa oddelene od seba skladovali rôzne druhy vína, či už v sudoch alebo vo fľaškách. Okrem pivníc pod kalvárskym vrchom firma používala aj pivnice (pravdepodobne prenajaté) v strede mesta, pod meštianskymi domami na Ventúrskej, Panskej, Kapitulskej, na Vysokej, aj kdesi v Novom Meste a na Šancovej. Víno v obrovských sudoch mala aj v pivniciach „starej budovy gymnázia". Z fotografií možno usudzovať, že to boli pivnice bývalého kláštora klarisiek (teraz Univerzitná knižnica).
V období medzi dvoma svetovými vojnami firma postupne zanikala. Palác Château Palugyay kúpil veľkoobchodník s vínom pán Ludwig. Ani jemu však nepriniesol šťastie. Majiteľa s rodinou z mesta v roku 1945 ako Nemcov vyhnali, majetok znárodnili.
Potomkovia Palugyayovcov aj potomkovia Ludwigovcov ešte stále žijú v Bratislave. No to, že ich predkovia preslávili v minulosti mesto na celom svete, dnes vie málokto.
Štefan Holčík
FOTO - archív