Pán Čižmarič nás naháňal s bykovicou

Chlapci za stolmi hrali preferans, bulík, sedmu. Hlučne plieskali kartami o stoly a vykrikovali znále kartárske výrazy ako napríklad „Re!“, „Kontra!“, Tutti!“, „Trop!“

Hoci nad hlavami visel nakrivo nápis „Kibic drž hubu!", vždy sa našiel nejaký obsmŕdač či druker. Spŕška vyberaných nadávok potom poletovala začmudeným šenkom, pokiaľ kibic neodišiel od stola. Situácia sa uspokojila a hralo sa ďalej.

Vľavo za šenkom rozvoniavala kuchyňa, za ňou bolo WC pre hostí, kúsok ďalej ubikácie pre slúžky. Izba s oknami do úzkej, tmavej chodby s jednoduchým inventárom: štyri železné postele, stôl, stoličky, dve skrine, v bielom kovovom ráme lavór, džbán na vodu, na stene kus črepu zo zrkadla, pri ňom masívny kríž.

Na konci chodby, za izbou pre slúžky sa nachádzal dvojizbový byt rodiny, s oknami do dvora, kde chovali sliepky - nosnice, i kurence pre potreby v kuchyni.

Na slabú znášku vajec sa slúžkam často sťažovala pani Jozefína. To ani netušila, kto za kurínom v starej šope (nepoznajúc salmonelózu či vtáčiu chrípku) si ukradomky vymiešava žĺtka s cukrom z práve vypadnutých ešte teplých vajec.

Tancovalo sa pri živej hudbe, iba v sobotu. Väčšinou sem chodili vojaci z blízkych Svätoplukových i Hurbanových kasární a tanca aj vydajažiaduce „hepy" (dievčatá) z okolitých ulíc.

Aby sa predišlo šarvátkam, pán Čižmarič zamestnával od „Dvoch levov" jedného policajta, ktorý dbal na poriadok. A poriadok bol!

Vo všedný deň bola sála prázdna, preto sme ju začali využívať my, malé Dunajošky. Lákalo nás zvýšené pódium s klavírom, bicími nástrojmi, s ťažkou tmavočervenou zamatovou oponou, ktorú sme večným rozťahovaním a zaťahovaním počas našich „vystúpení" stihli pokaziť.

Dostať sa do sály nebolo jednoduché.

Keď pán Čižmarič v šenku preberal alkoholom zmoreného hosťa (dával mu čuchnúť čpavok z malej fľaštičky), Alica bleskovo využila príležitosť prepašovať nás, prikrčené, popri výčape v počte päť-šesť aj s mladšími súrodencami.

V tanečnej sále bol náš raj aj peklo. Za privretými dverami, na vysnívanom pódiu, pri sprievode búchania do klavíra, trieskania na bubon a činely sme predvádzali balet, stepovali, spievali, tancovali, hulákali a dupasili dovtedy, kým nás nezačul pán Čižmarič až vo výčape.

Dvojkrídlové dvere na sále sa nečakane prudko rozleteli a on, rozvíchrený, vyzeral akoby mu z tela sršali blesky na všetky strany. Stál rozkročený, v rukách bykovica (korbáčisko, ktoré slúžilo na zabíjanie potkanov v pivnici) a plieskal ňou ako čikóš na puste. Keď sme ho zbadali, triasli sme ako vŕby pri potoku.

Začal nás naháňať po celej sále vykrikujúc: „Otca vášho naháňam!" Naháňal však nás! Občas sa pritrafilo, že niektorú aj zasiahol. Jedinou spásou bol preto útek z „pekla" cez jedáleň a šenk na ulicu a tam, vzlykajúc, sme si navzájom ofukovali naše boliestky. Na druhý deň sa však všetko zopakovalo...

Helena Kloudová-Jonášová
z knihy Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
(Pokračovanie nabudúce)