Po výplate bývalo v krčme na Patrónke veselo

Koncom 19. storočia postavil majiteľ továrne na náboje hostinec U Patrónovej továrne, ktorej súčasťou bol bufet a reštaurácia. V roku 1932 sa začal likvidovať. Na jeho mieste zostala len drevená samoobslužná krčma s dreveným záchodom asi 10 metrov vzdialeným od krčmy.

V tejto krčme popíjali prevažne robotníci po „šichte“, najmä pivo s borovičkou alebo rumom. Obľúbený bol aj najlacnejší nápoj tzv. miškulanc (riedený lieh s hruškovým likérom). Najzákernejším nápojom bol absint, po ktorom bola poriadna „opica“. V roku 1940 bola jeho výroba zakázaná. Len niektorí pili víno alebo vinný strek (špricer), ktorý bol údajne kyslým samorodákom zo Záhoria, nazývaný posmešne scenolez.

Jedného popoludnia v roku 1935 sa môj strýko necítil dobre, nešiel na pivo do reštaurácie Pri Červenom moste a poslal ma do spomínanej krčmy s krčahom po pivo. Pri vstupe do nej som sotva videl, bolo tam silne zadymené. Viacerí robotníci fajčili „šúľané cigarety“, ktoré si vyrobili naplnením papierikov najlacnejším porezaným fajkovým tabakom. Len niektorí fajčili najlacnejšie cigarety Zory a solventnejší aj Lipy. Drahšie Memfisky a Egyptky si mohli dovoliť fajčiť len dobre zarábajúci zamestnanci. Pri návrate z krčmy do bytu strýka, v ktorom bývali len nefajčiari, som došiel napáchnutý dymom tak, že moja teta zakázala strýkovi posielať ma v budúcnosti po pivo do tejto putiky.

Keď mi krčmár čapoval pivo, pri výčape (nazývanom šentíš) dobehol jeden z robotníkov a zakričal: „Pomoc, Biskup sa topí“. Dobre podnapitý robotník menom Biskup vyšiel z krčmy k drevenej zničenej búdke s nápisom WC, a keďže bola obsadená, chcel si svoju potrebu vykonať za búdou. Stúpil na drevený poklop žumpy, ktorý bol však prehnitý a on spadol po prsia do výkalov. Nemohol sa zo žumpy dostať bez pomoci, a preto jeho kamaráti mu pomohli dostať sa von.

V bufete bol aj hasič zo závodného hasičského zboru, ktorý zo skladu oproti bufetu vyniesol hadicu z hasičskej cisterny a studenou vodou vysprchoval nešťastníka. Takýto mokrý a stále ešte zapáchajúci Biskup sa musel „dotackať“ podnapitý pešo domov, našťastie, len do Lamača. Do dvora nešiel cez ulicu, ale cez humno. Dlho sa potom hanbil pred spolupracovníkmi. Niektorí sa mu aj posmievali, napríklad otázkou: „Biskup, nejdeme sa vyčúrať?“

Najveselšie bolo v tejto krčme najmä v dňoch výplaty. Zamestnanci, ktorí dochádzali do práce vlakom, si po zmene išli radšej vypiť do slušnej reštaurácie Pri Červenom moste.

Viliam Horniak
(Pokračovanie nabudúce)