Na kaplnke domova diakonís je nový kríž

Charitatívna činnosť v rámci evanjelickej cirkvi sa mohla v Uhorsku naplno rozvinúť až potom, čo Jozef II. vydal známy Tolerančný patent (1781). V čase, keď museli ľudia pomerne ťažko a dlho pracovať, a keď ešte ani lekárska veda nebola na dnešnej úrovni a lekárska starostlivosť nebola každému prístupná, umierali ľudia pomerne mladí a preto ostávalo veľa sirôt.

Každé osirelé dieťa nemalo príbuzných, ktorí by sa oň mohli trvalo starať. Východiskom boli sirotince. Prešporský nemecký evanjelický cirkevný zbor založil sirotinec pre chlapcov v roku 1794, v roku 1806 aj sirotinec pre dievčatá. Snahou cirkvi bolo aj starať sa o vlastných chorých a nevládnych spolubratov a spolusestry. Preto v roku 1807 vznikla evanjelická nemocnica. Starobínec zriadili pomerne neskoro - až v roku 1883.

Problémy s opaterou sirôt, chorých i starých boli vždy a všade. Vyškolený personál obyčajne chýbal, dobrovoľní pracovníci nemohli zvládnuť veľké množstvo pacientov. V Nemecku sa objavila v 19. storočí myšlienka diakonie. Do ústavov diakonís vstupovali slobodné dievčatá, ale aj vdovy, aby žili spolu v spoločenstve podobnom katolíckemu kláštoru, ale hlavným dôvodom ich pobytu v spoločenstve diakonís bola charitatívna práca. Diakonisa neskladala sľub ako mníška, ústav mohla kedykoľvek opustiť a mohla sa vydať. Do Prešporku pozvali prvé diakonisy z Nemecka v roku l891 a tie si tu s pomocou miestneho cirkevného zboru založili Materský dom (Mutterhaus). Prevzali starostlivosť o sirotince, starobinec aj o nemocnicu.

Ich činnosť bola veľmi prospešná a úspešná. Keď sa ukázala potreba postaviť moderný Materský dom, prispievali na jeho postavenie aj tí najbiednejší cirkevníci. Ústav postavili v roku 1912 podľa plánov viedenského architekta Juliusa Schmidta. Prešporským nemeckým evanjelickým farárom, ktorý diakonisy do mesta uviedol, bol Karl Eugen Schmidt.

Nový objekt pri Palisádach pod Hradom, na mieste bývalých vinohradov, poskytoval miesto pre všetky činnosti, ktorým sa diakonisy venovali. Kamenné portály so súsošiami od Alojza Riegeleho označujú vchody do starobinca, do sirotinca. Nemocnica, vtedy najmodernejšie zariadená v meste, bola prístupná vlastnou bránou. K ústavu patrila rozľahlá záhrada s architektonickou parkovou úpravou na terase nad vnútorným nádvorím areálu.

Vyvrcholením komlexu bola kaplnka v krídle, kde diakonisy bývali, pri evanjelickom cintoríne, ktorý je prístupný od Kozej brány. Na rozdiel iných kaplniek, bola táto situovaná vo výške tretieho nadzemného podlažia. Jej teleso ako veža prevyšovalo všetky ostatné trakty. Zo strany nádvoria pripomína trakt zavŕšený kaplnkou, stredovekú hradnú architektúru. Kaplnku zastrešili mohutnou pyramidálnou strechou, ktorá niesla na vrchole vysoký kovový kríž. Ten v roku 1951, po odsune diakonís (väčšina bola nemeckého pôvodu) a po premene ich ústavu na štátne nemocničné zariadenie, odstránili.

Z kaplnky odstránili aj pôvodné zariadenie a prerobili ju na prednáškovú sieň. Zariadenie kaplnky a jej rozobratý oltár uložili v areáli Veľkého evanjelického kostola na Panenskej ulici (oltár bol v sakristii), odkiaľ sa medzičasom stratili. Preto pri teraz prebiehajúcej rekonštrukcii objektu nebolo možné vrátiť do kaplnky pôvodný inventár. Nie veľmi šťastným riešením je použitie obrazu z Veľkého (nemeckého) kostola, ktorý bol do roku 1945 inštalovaný na tamojšom oltári. Namaľoval ho Friedrich Johann Gottlieb Lieder (Potsdam 1780 - Pešť 1850). Obraz z roku 1842 predstavuje Krista, ktorý vstal z mŕtvych. Zavesený na holej stene a bez rámu pôsobí akoby sa tam ocitol len náhodou.

V nedeľu 23. septembra sa konala na dvore bývalého domova diakonís a rodného domu mnohých ešte žijúcich Bratislavčanov slávnosť posvätenia nového kríža nad kaplnkou a celým areálom. Škoda len, že v minulosti bez ohľadu na kaplnku zvyšované krídla budovy dnes nedávajú vežovitej stavbe vyniknúť tak, aby bol kríž zďaleka viditeľný, ako bol na začiatku 20. storočia zámer projektanta.