Kláštor vo Viedni sa podobá prešporskému

V stredoveku bola chorobnosť a úmrtnosť obyvateľov mesta mimoriadne vysoká. Len málokto z dospelých sa dožíval veku 50 rokov. Ľudia väčšinou žili z ruky do úst. Ak ochorel živiteľ rodiny, znamenalo to pre celú rodinu katastrofu. O chorých sa od nepamäti starali mnísi a mníšky z dobročinných špitálskych, nemocničných rádov.

Špitály sa v stredovekých mestách stavali mimo centrálneho sídliska, najčastejšie pri bráne do mesta, pri ceste vedúcej do mesta. V Prešporku sa špitály sústredili na východnom predmestí pred Laurinskou bránou, pri ceste, z ktorej sa stala terajšia Špitálska ulica. O jeden z tamojších špitálov sa starali sestry z rádu svätej Alžbety - alžbetínky - ktoré tam aj sídlili vo vlastnom kláštore. Pred rokom 1530 ho museli opustiť. Špitál aj kláštor potom zbúrali, tak ako iné pevné stavby pred mestským opevnením, aby neposkytli záchytné body blížiacim sa Turkom.

V roku 1738 sa alžbetínky na pozvanie vtedajšieho kniežaťa prímasa arcibiskupa Imricha Esterházyho vrátili do Prešporku. S arcibiskupovou pomocou vybudovali nový kláštor s krásnym kostolom a nemocnicu. Ku kláštoru patrila aj rozsiahla úžitková záhrada, ktorá susedila s cintorínom, kde pochovávali nielen mníšky, ale najmä ľudí, ktorí v ich špitáli každodenne zomierali.

Tak ako prv uršulínky, aj alžbetínky prišli z Viedne. Z Viedne pozval arcibiskupov splnomocnenec F. Török aj architekta, ktorý vypracoval plán na stavbu nového kláštora s nemocnicou a kostolom. Bol to už vtedy vo Viedni známy architekt Franz Anton Pilgram. Medzi rokmi 1739 a 1743 tu vybudoval požadovaný kláštorný areál. Bohaté priečelia kláštora a kostola doplnil sochárskou a kamenárskou výzdobou Ludwig Gode, predtým Donnerov spolupracovník na zariadení chrámu svätého Martina. Nad vchod do kostola umiestnili okrem kovového znaku arcibiskupa - prímasa súsošie svätej Alžbety so žobrákom, ktoré je inšpirované Donnerovým súsoším svätého Martina so žobrákom, ktoré vtedy stálo na hlavnom oltári dómu.

Portál do kláštora bol riešený spolu s oknom prvého poschodia nad ním. Celok pripomínal vysoký barokový oltár. Nad dverami do kláštora stojí dodnes socha svätej Alžbety, uhorskej princeznej, ktorú ako dieťa vydali za durínske knieža. Uhorskí historici vymysleli na konci 19. storočia nepravdepodobnú a neoveriteľnú legendu, podľa ktorej sa mala Alžbeta narodiť práve na hrade nad Prešporkom.

Prešporská stavba Pilgramovho kláštorného areálu alžbetíniek bola taká úspešná, že ho vzápätí požiadali, aby znovu vybudoval požiarom zničený kláštor rádu na viedenskom predmestí Landstrasse. Ten je síce menší, ale opakuje viaceré motívy prešporského kláštora, najmä tvar veže a jej zastrešenie, ako aj kláštorný portál „oltárneho“ tvaru.

Bratislavský kostol a kláštor boli veľmi poškodené požiarom v roku 1879 a bombardovaním v roku 1945. Po požiari kláštor a kostol opravovali vyše 20 rokov. V roku 1901 konečne obnovili aj zastrešenie veže, ktoré sa len v detailoch líši od originálneho. Po poškodení v roku 1945 fasádu kostola opravili v pôvodnom duchu, priečelie kláštora však nezmyselne „zmodernizovali“. Odstránili z neho všetky kamenné a štukové články barokovej výzdoby, orámovanie okna nad vchodom do kláštora odstránili, takže sa úplne stratil pôvodne zamýšľaný motív prevýšeného „triumfálneho“ portálu. Neobnovili ani pôvodnú výzdobu trojuholníkového štítu, ktorý bol pôvodne vyvrcholením priečelia. Kvalitné kované mreže z okien odstránili a čiastočne preniesli na bočnú fasádu nemocnice.

Fotografie pôvodného stavu priečelia kláštora alžbetieniek od doktora Fausta sú zachované, a nebolo by problémom Pilgramovo dielo obnoviť. Na obnovu strechy veže čakal kostol 20 rokov, na obnovu fasády čaká priľahlý kláštor už 60 rokov. Za socializmu sa nedalo predpokladať, že by barokové priečelie kláštornej budovy niekto obnovil. Ešte šťastie, že miesto pre hotel Kyjev a pre obchodný dom Prior nevybrali na tejto strane ulice!