Zdroj: Archív TASR
Ulica Vydrica v roku 1966Príbehy zbúranej Vydrice sme v Bratislavských novinách priniesli už viackrát. Štvrť dunajských rybárov, lodníkov a remeselníkov, v ktorej sa už v 18. storočí usadili prostitútky, oživil spisovateľ Anton Baláž aj spomienkami na umelcov, ktorí ju spoznali nielen z diaľky, ale aj celkom zblízka. Vybrali sme niektoré z nich.
Prvá faktografická správa o Vydrici z pera umelca sa podľa spisovateľa Antona Baláža nachádza v knihe spomienok českého básnika a ľavicového intelektuála Josefa Rybáka Kouzelný poutník. Do Bratislavy prišiel v roku 1922 ako jeden z početnej armády českých úradníkov, učiteľov, železničiarov a četníkov.
Takýto je Rybákov autentický zážitok zo stretnutia s hriešnou i vábnou Vydricou: „Nad každým druhým vchodom horelo červené svetlo. Pod lampami a v bránach stáli ženské postavy a iné sa vláčne pohybovali okolo múrov ako mátohy. V prízemných oknách boli odhrnuté záclonky a bolo vidieť do malých izbičiek, ožiarených lampami s červenými tienidlami. Hodvábne ružové svetlo sa rozlievalo po pohovkách a mäkko modelovalo tvary vyzlečených ležiacich žien, predávajúcich sa za dvadsať korún. Stará škaredá prostitútka sa na mňa zasmiala bezzubými ústami. Jej drsný, chrapľavý smiech ma polial od hlavy k päte. Začervenal som sa, prehltol som od vzrušenia a zrýchlil krok... Nebol som žiadny románový hrdina, ani otrlý cynik, aby som zniesol bez otrasu náhly styk so špinavou a ufúľanou úbohosťou polosveta, o rozsahu ktorého som nemal potuchy.“
Dámy na Štukovej ulici
Rybákova spomienka je presným záznamom pohľadu do uličky predajnej lásky, ktorý len v mierne modifikovanej podobe nachádzame o šestnásť rokov neskôr u maliara Štefana Bednára. V spomienkach, ktoré vyšli v roku 1984 pod názvom Bohém hľadá vlasť, píše: „Prepestrý svet som našiel na hrboľatej Židovskej ulici. Bol tam krámik vedľa krámika, najmä starinárstva. Cez Vydricu som sa popoludní zatúlal na Podhradie. Tam boli hriešne domy lásky, predajné ženy celkom bez ostychu lákali chodca na pomilovanie, vychádzajúc mu v ústrety do ulice. Bolo to ako dakde v prístave.“
Dobroslav Chrobák, rodák z liptovských Hýb, prišiel do Bratislavy v roku 1921. Jeho prvé stretnutie s mestom a iste i s jeho nástrahami sa mohlo uskutočniť v rovnakom čas ako u budúceho českého básnika Josefa Rybáka. Jeho kniha noviel Kamarát Jašek vyšla v roku 1937 a v súvislosti s témou hriešnej Vydrice nás zaujíma práve titulná poviedka tejto knihy. V príbehu Chrobák hovorí o Bratislave vždy len ako o Prešporku a vníma iba jeho odvrátenú tvár. „Koľko je tu všade krivých uličiek, strmých schodov, koľko tmavých kútov a záludných prechodov v starých a škamravých domoch. Cez deň zdá sa to všetko náramne nevinné a celkom prítulné. Ale v noci začne sa to tu hýbať a hemžiť podivnými váhavými tôňami. Vynorujú sa nečakane dva kroky pred tebou z temných dier a lezú ti oproti ako veľké, lenivé a hladné vši. Za každým rohom číha na teba v slizkej tme čosi odporného, záškodného, plazivého.“ Z týchto opisov „temných dier“ cítime priam bytostný odpor autora k mestu.
Ulica Vydrica v roku 1966
Prichádza však generácia nadrealistov (Rudolf Fabry, Pavol Bunčák, Ján Rak, Vladimír Reisel či Štefan Žáry), pre ktorú je mesto zdrojom pozitívnej umeleckej inšpirácie. Generácia, ktorej sa metropola na Dunaji stáva od polovice tridsiatych rokov minulého storočia novým domovom a ktorú zaujme práve jej predtým zámerne „neviditeľná“ hriešna, živočíšna tvár. Nadrealisti ako prví objavili a opísali atmosféru „poetických hniezd a zákutí pod Hradom“, uličiek lemovaných schodíkmi a zábradliami, po ktorých sa prechádzali a ponúkali „strapaté ženy predajného tela“. Aj ony sa stali súčasťou ich neviditeľnej Bratislavy. Práve atmosféra Vydrice a jej uličiek, dráždiaca fantáziu mladých básnikov, prispela k podnieteniu ich odvážnej erotickej obraznosti, ktorá nebola mysliteľná u ich predchodcov.
Demolácia Podhradia, foto z roku 1968
V období budovania socializmu sa téma vydrických padlých žien zo slovenskej literatúry nadobro vytratila, vrátil ju až Ľuboš Jurík (ročník 1947) vo svojich detektívnych Prípadoch reportéra AZ. Jurík vníma prostitúciu ako súčasť mestského života, nepohoršuje sa nad ňou. Prostitútky v jeho príbehoch vystupujú viac vo svojej rozmarnej ako tragickej podobe. V tejto lokalite sa, podľa Juríka, „hriešnice“ nestretávali s opovrhnutím a odsúdením ako v iných častiach mesta, lebo „obyvatelia Vydrice a Podhradia hriechu rozumeli, zvykli si na bordel U modrej šťuky a považovali ho za samozrejmú súčasť svojho neveselého bytia.“
V časoch, keď telá žien neboli tak ľahko dostupné ako dnes, keď dievčatá z dobrých rodín odmietali byť milenkami, chceli byť len nevestami, ich náhradou boli „neviestky“ ochotné pristúpiť na všetky rozkoše. Aj slovenskí umelci žijúci v dobovej Bratislave isto bohato využili tento núkajúci sa i finančne dostupný vydrický „prazdroj“ inšpirácie. Žiaľ, zanechali o ňom len veľmi skúpe svedectvá.
Spracované podľa knihy Antona Baláža Vydrica historická – hriešna, Vydavateľstvo Marenčin PT (so súhlasom vydavateľstva).
(bn)