Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT
Keď si hosť v Kryme objednal namiesto kávy „našu kávu“, pán Šipický mu v šálke priniesol vodku alebo becherovku. Vrchný čašník z Carltonu Ján Šimko obsluhoval aj veľké celebrity v zahraničí, živou legendou sa stal tiež Dušan Pevný, ktorý odchádzal do dôchodku v roku 2003 z hotela Devín. Boli to páni čašníci, na ktorých si mnohí Bratislavčania pamätajú dodnes.
"Keď pôjdeš do kaviarne, stráň sa ľudí, ktorí sú príjemní k tebe a nepríjemní na čašníka. Vyhni sa podnikom, ktoré sú oblepené ponukami PRIJMEME BRIGÁDNIKA. Čašník nie je brigáda, je to ctihodná profesia, ktorá pomáha život aj prežiť.“
Takúto radu do života dostal spisovateľ Juraj Šebo od svojej mamy a prezradil ju vo svojej knižke Kaviarne, krčmy a vinárne v Bratislave 1960 – 1989. A je naozaj pravda, že pri spomienke na známe kaviarne sa nám často vybavia v mysli aj konkrétni čašníci. Viacerí sa stali svojho času živými legendami. Boli to diskrétni a všímaví elegáni v smokingoch, aj zdroje cenných informácií. Jednoducho, páni čašníci.
Juraj Šebo sa v spomínanej knihe venuje rôznym bratislavským historkám, ktoré preberal so svojou mamou. Aj tým z kaviarenského života. Pripomína, že významnú úlohu v bratislavskej kaviarni mal vrchný čašník, ktorý vynikal diskrétnosťou a so stálymi hosťami sa oslovovali krstným menom. K dobrej obsluhe prispievali dohodnuté znamenia medzi ním a ostatným personálom. Stačilo sa dotknúť fazóny smokingu alebo bielej košele a v kuchyni už vedeli, či si zákazník želá čiernu kávu so šľahačkou alebo obyčajného turka.
Obsluhujúci čašníci nenápadne postávali po kútoch, šibali obrúskom, ktorý ustavične držali v ruke akoby ho neustále oprašovali, a mali zvláštny spôsob chôdze, vedeli sa zohnúť v páse, a tak prejaviť svoju ochotu vyhovieť želaniam hostí. Peniaze nosili vo veľkej peňaženke – bukse v zadnom vrecku nohavíc, niekedy istenej retiazkou. Obľúbenou fintou bolo hrabanie sa v otvorenej peňaženke pri vydávaní drobných. Robili to tak dlho, kým hosť nerezignoval so slovami „to je dobre“.
Vrchní čašníci vždy patrili k vedúcim osobnostiam kaviarní. Zo svojho prepitného platili časopisy a noviny, hosťom ich roznášali podľa zvláštneho rituálu, ktorý nebol určený podľa výšky očakávaného prepitného, ale predovšetkým popularitou a povesťou hosťa. Štamgastov oslovovali titulmi, ktoré však mali zriedkakedy niečo spoločné s ich skutočným postavením: „Poklona, pán ministerský radca, pán továrnik, pán redaktor, ruky bozkávam, milosťpani.“
Bolo nepísaným pravidlom, že hlavní čašníci obsluhovali výlučne v smokingoch, prípadne vo fraku, a pomocní čašníci, začiatočníci, mali na „pľaci“ sivé rondony, ku ktorým patrili čierne nohavice a biela košeľa. Neraz si však personál musel takúto drahú „uniformu“ hradiť zo svojho. Pri odchode hosťa z kaviarne ho čašník sprevádzal buď pohľadom od pultu, alebo otvorením a pridržaním dverí, poďakovaním a prianím všetkého najlepšieho.
Hlavný čašník Ján Šimko patril v 60. rokoch k najznámejším postavám kaviarne hotela Carlton.
Medzi najznámejšie postavy v kaviarni hotela Carlton, ktorý úrovňou služieb i celkovým postavením predstavoval špičku, patril v 60. rokoch hlavný čašník Ján Šimko. Mal ešte starú školu, a zrejme aj preto si ho vyžiadali na svetovú výstavu Expo v roku 1958 v Bruseli. V československom pavilóne tam obsluhoval veľké celebrity, ako napríklad iránskeho panovníka Muhammada Rezu Pahlavího či ruských predstaviteľov Nikitu Chruščova, neskôr aj Leonida Brežneva. Hoci to bol "pán" čašník, k všetkým hosťom sa správal rovnako, nepovažoval ich za prostriedok plnenia pokladnice, ale za ľudí, okolo ktorých neslobodno chodiť ľahostajne či nevšímavo. Aj v zahraničí počul veľa slov uznania z úst prominentných osobností. Autori úspešnej divadelnej hry Tančiareň Martin Huba a Martin Porubjak sa zrejme ním inšpirovali pri inscenovaní postavy starého čašníka, pretože Šimko kedysi v Carltone a potom v hoteli Devín obsluhoval už aj ich rodičov.
Tiež zo starej školy: Dušan Pevný ako obsluhujúci čašník v Carltone
Váženým čašníkom bol tiež Dušan Pevný. Do hotela Carlton nastúpil po trojročnom štúdiu v roku 1958 ako pikolík a prepracoval sa z obsluhujúceho čašníka až na hlavného čašníka. V Carltone pracoval do roku 1993, potom prešiel do Devína, kde bol až do svojho dôchodku v roku 2003. Dušan Pevný v rozhovore v Šebovej knižke prezradil aj to, či v Carltone, ktorý v roku 1913 kúpil Heinrich Prüger (1867 – 1929) a prestaval ho spolu s bratom Júliusom (1871 – 1930), naozaj strašilo: „Je to pravda, táto povesť prežila až do našich čias. Starší z bratov Prügerovcov sa v čase svetovej hospodárskej krízy v roku 1929 obesil priamo v priestoroch Carltonu... A tradovalo sa, že jeho duch sa pravidelne prechádza po Carltone.“
Krym v roku 1917 ako Cafe Baross
Hotel Krym síce nemal takú vysokú úroveň ako Carlton či Devín, no o to obľúbenejšia bola reštaurácia a malá kaviareň. Pôvodný názov bol Bláha a ešte predtým Baross. Kaviareň priťahovala študentov a rôznych intelektuálov, umelcov, spisovateľov a hudobníkov, ale aj prostých bohémov. „Pamätám si na čašníka zo starej školy, pána Šipického, pracoval tu do svojich 85 rokov,“ píše Juraj Šebo. „Bol pamätníkom doby, ktorá bola pre väčšinu jeho hostí nezažitou minulosťou. Pohyboval sa na ´pľaci´ s noblesou, ako v monackom kasíne, významnejších hostí poznal po mene, každému priniesol, čo bolo treba. Keď mu dali veľký tringelt, časť vrátil a povedal – kúp deťom niečo sladké. Raz jeden hosť zaspal pri stole a začal chrápať. Nejaký nespokojenec došiel za Šipickým a začal sa sťažovať, že jeho chrápanie ho ruší pri konzumácii. ´To je náš vážený hosť, pán profesor, štamgast, ten tu môže hoci aj chrápať,´ povedal Šipický a nespokojenec bol vybavený.“
V 80. rokoch, keď sa alkohol mohol podávať až po desiatej hodine dopoludnia, vítal Šipický štamgastov vetou - páni, kávu alebo vašu kávu? „Naša káva bola vodka alebo becherovka, ktorú priniesol v kávovej šálke,“ dopĺňa Juraj Šebo. V deň, keď pán Šipický zomrel, aj v deň jeho pohrebu bol stôl v Kryme plný poldecákov a sviečok. Ako prejav vďaky tých, ktorých tu obsluhoval pri nekonečných tvorivých diskusiách.
(bn)