HISTÓRIA: Legendárna Štefánka bola kultovým miestom básnikov, umelcov, aj flamendrov

8.11.2020

Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT

Páčil sa vám článok?

Asi by sme nenašli Bratislavčana, ktorý by nepoznal legendárnu kaviareň Štefánka. Sídli v budove, ktorú dal v roku 1897 postaviť Alexander Feigler a bývala kultovým miestom stretnutí bratislavskej inteligencie. Debatovalo sa tu o literatúre, politike, aj o obyčajnom živote. Spomínate si aj vy?

Spisovateľ Juraj Šebo vo svojej knihe zachytil čaro viacerých bratislavských kaviarní, krčiem, viech aj vinární z rokov 1960 – 1989. Na podaktoré sme už pomaly zabudli, kaviareň Štefánka sa však po rôznych peripetiách vrátila. V nasledujúcich riadkoch Juraj Šebo približuje jej niekdajšiu atmosféru.

Pre mňa osobne je Štefánka spomienkou na detstvo a rodičov. Bývali sme neďaleko na Sládkovičovej ulici. Môj otec s obľubou sedával v tejto kaviarni a pokojne tu čakal, kým prídem poňho, aby už konečne prišiel na nedeľný obed. Vstup do slnkom zaliatej verandy a prechod do tmavšej časti kaviarne bol pre mňa vždy nezabudnuteľným zážitkom, rovnako ako vôňa kávy a tabaku, ktorým bol priestor nasýtený.

Základy dodnes oslnivého lesku kaviarne Štefánka, stojacej na nároží ulíc Palisády a Štefánikova, položila na začiatku 20. storočia dynastia Hackenbergovcov. V roku 1904 sa Béla I. Hackenberger stal nájomníkom a prevádzkovateľom pôvodnej kaviarne Mezey. Vymyslel nový názov Štefánia (Stephania, Stefánia kávéház), podľa mena vdovy po následníkovi trónu Rudolfovi, ktorý spáchal samovraždu aj so svojou milenkou. Kaviareň rýchlo získala veľkú obľubu a stala sa centrom kaviarenského spoločenského života.

Keď v roku 1935 Béla II. Hackenberger prevzal kaviareň od svojho otca, dal ju zrekonštruovať a zmodernizovať. Interiér prepojil s exteriérom, z kaviarne bolo možné sledovať život ulici, tí, čo šli okolo, zdravili tých, ktorí sedeli za stolíkmi. Kaviareň mala vlastné ústredné vykurovanie a moderne zariadenú kuchyňu. Hostia mali k dispozícii telefón, ktorý na požiadanie dostali k stolu, mohli tíško počúvať rádio, vo fajčiarskom salóne fajčili cigary, pribudli dva biliardové stoly.

Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT

​​Štefánka sa na dlhé roky stala kultovým miestom stretávania bratislavskej inteligencie, spisovateľov, básnikov, žurnalistov, umelcov, lekárov, právnikov, majiteľov fabrík a flamendrov. Chodievali sem známi literáti: Ferdinand Gabaj (mimochodom, môj učiteľ na ZŠ), Pavol Horov, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Štefan Žáry, Ľudo Ondrejov, Andrej Plávka či Ľubomír Feldek. K známym štamgastom patril aj „Dumas“ slovenskej literatúry, Jožo Nižnánsky. Emil Bohúň tu písal svoje Zaprášené histórie. Zber zážitkov pre túto knihu, ako sám hovorí, mal svoj rituál: „Večer čo večer som do seba nalial určité množstvo alkoholu, ktoré ma do istej miery otupilo a zároveň mi umožňovalo počúvať historky, a týmzapĺňať mozog inými príbehmi než svojimi.“

Osobne si ho pamätám, ako na sklonku života v roku 1959 sedel v Štefánke pri pohári mlieka. Jeho bledé, takmer papierovo biele líca mu dodávali vážnosť a spolu so zádumčivými nesústredenými očami vyvolávali dojem odstupu. Juraj Špitzer ho výstižne charakterizoval: „Stal sa v istom zmysle legendárnou postavou. Hovorilo sa o ňom viac ako o jeho diele. Stelesňoval neopakovateľný typ novinára, spisovateľa a bohéma, príznačný pre obdobie, v ktorom žil.

Ján Smrek verše svojej nesmrteľnej básne „Básnik a žena“ predniesol svojim priateľom práve v Štefánke a je pravdepodobné, že ich tu v tejto príjemnej atmosfére aj zopár napísal... Sochár Tibor Bártfay prirovnal kaviareň k parížskemu Montparnassu.

Zmena politickej atmosféry po druhej svetovej vojne, a najmä nástup komunistického režimu zásadne ovplyvnili tolerantnú a slobodomyseľnú atmosféru Štefánky. Po oslobodení Bratislavy ju skonfiškovali a uvalili na ňu nútenú správu, celú rodinu Hackenbergerovcov internovali v zbernom tábore v Petržalke. Po roku 1948 Štefánku znárodnili a fungovala pod kuratelou podniku RaJ (Reštaurácie a jedálne) až do roku 1948. Duchovná a architektonická deštrukcia Štefánky vyvrcholila po roku 1989 jej nezmyselným prenájmom čínskej reštaurácii, ktorý malo na svedomí bývalé vedenie staromestskej radnice. Musel prísť pád až na dno, aby sa napokon našiel spôsob, ako sem znovu vrátiť kaviarenskú kultúru... Dnes sa kaviareň Štefánka vrátila nielen k svojmu pôvodnému názvu, ale aj k niekdajšiemu mondénnemu monarchistickému duchu. Čo stále chýba, je atmosféra, ktorá tu kedysi panovala.

​(bn)

Text aj fotografie sme čerpali z publikácie Juraja Šeba Kaviarne, krčmy a vinárne v Bratislave 1960 – 1989, Vydavateľstvo Marenčin PT (so súhlasom vydavateľstva)​

Zdroj: Vydavateľstvo PT Marenčin

Páčil sa vám článok?

Najčítanejšie