Úžasný príbeh: Pán Vladimír zasvätil život pretekom na autodráhach, precestoval vďaka nim svet

Zdroj: Martin Kleibl

Petržalčan Vladimír Okáli (68) má skutočne výnimočné zamestnanie. Zasvätil život pretekom na autodráhach, precestoval vďaka nim svet a dnes je jediným Slovákom, ktorý vyrába časť motorov do autodráhových autíčok a predáva ich do celého sveta.

Vo svojej malej dielničke v petržalskom paneláku zapína video na Youtube a začína od piky, aby som si vôbec vedela predstaviť, ako to vyzerá v jeho svete. „Detské autodráhy poznáte? Tak toto je autodráha pre dospelých,“ hovorí. Pozerám na osemprúdovú takmer 50 metrov dlhú – obrovskú - autodráhu. Osem jazdcov s ovládačmi stojí vedľa seba, pri zákrutách stoja tí, čo nejazdia a vracajú „vyletené“ autíčka späť na dráhu. To všetko sa deje strašnou rýchlosťou. „Autá idú 80-90 km/h, dráha má 47 metrov, takže jedno kolo trvá cca dve sekundy. Ide o to, kto najazdí najviac okruhov, teda najväčšiu vzdialenosť, za istý čas,“ konštatuje Vladimír Okáli a spomína drevené dráhy - klopené a ploché, na tých prvých jazdia „wing car“, na druhých „scale cars“, súťaží sa v niekoľkých kategóriách, najrýchlejšia je G7, ale vo všetkých treba karosérie stále opravovať pre početné nehody a búračky...

Zahŕňa ma množstvom informácií, pričom ja sa ešte len snažím pochopiť, ako jazdec pri tej rýchlosti vôbec vidí, kde je jeho auto. No, auto... To je ďalší šok. „Dnes sa najrýchlejšie modely na autá vôbec nepodobajú, pretože to je takáto príšera,“ hovorí a ukáže mi niečo, čo sa len ťažko popisuje. Karoséria „wing car“ pripomína auto skutočne len vzdialene. Taká ploská formula bez jazdca, z tenkého plastu vystužená obojstrannými páskami, povedala by som laicky. Lepšie je pozrieť sa na fotku. Zospodu je podvozok, kolesá a motorček. A jednu jeho časť – strator – ktorý automodelári volajú setup, vyrába práve Voki, ako Vladimíra Okáliho prezývajú kamaráti. A už vyše 20 rokov sa tým dokáže uživiť.

Zdroj: Martin Kleibl

​Karoséria „wing car“ pripomína auto skutočne len vzdialene.

Zostali nám peniaze, choďte do Karibiku

„Začal som jazdiť v šestnástich, vtedy sa u nás súťaže na autodráhach rozbiehali,“ spomína na modelársky krúžok. Začínali v ňom s modelmi bežných áut na plastovej dráhe. „Vysokoškoláci mali jednu na Bernoláku, tam som chodieval, na Búdkovej sme mali klub, tam bola ďalšia dráha,“ pokračuje a hovorí, že na Bernoláku bola kedysi dráha aj v bare. Neskôr mali klub v Hydrostave, ktorý im poskytol miestnosť. Mali tam 8-prúdovú, 27 metrov dlhú autodráhu. „Organizovali sme tam aj medzinárodné preteky,“ vracia sa do svojich vysokoškolských čias na univerzite. Intenzívne však začal jazdiť až po roku 1980, keď sa vrátil „z vojny“. Získal titul majstra Slovenska aj Československa, autodráhy si ho podmanili.
Lenže po Nežnej revolúcii už v Hydrostave nebolo miesto ani pre autodráhu ani pre projektanta Vladimíra Okáliho. „Neboli zákazky, tak som zostal doma a začal som v petržalskej dielni, v ktorej som dodnes, vo väčšom vyrábať komponenty do autodráhových áut a opravovať ich,“ hovorí. „Vďaka zahraničným kontaktom mi to šlo. Rodinu som uživil a mohol som aj chodiť na preteky.“

Zdroj: Martin Kleibl

​Autodráha typu Blue King.

To sa písal rok 1992 a s ním sa mu spája aj jeden z nezabudnuteľných úspechov. „S kamarátom sme vyhrali tímové preteky na Majstrovstvách sveta na ostrove St. Martin v Karibiku,“ hovorí. „Viete, to je ten ostrov, kde sa pristáva tesne nad hlavami ľudí na pláži.“ Pýtam sa s údivom, za čo sa tam dostali. „Zavolali nám zo Zväzarmu, že ´chlapi, máte ešte nejaké majstrovstvá tento rok? Lebo nám zostali peniaze´,“ hovorí mi a v porovnaní s dnešnou dobou to znie skôr ako sci-fi. Ukazuje mi víťaznú karosériu z toho roka. Nie je v zbierke jediná. Má ich desiatky. Z majstrovstiev Európy, sveta, šesťkrát bol v Brazílii. „Keď som v roku 1992 vyhral majstrovstvá sveta v Karibiku, dva týždne som lietal v oblakoch.“
Precestoval Ameriku aj Európu, vyhral dokonca aj otvorené majstrovstvá Austrálie. „Putovný pohár som mal o rok vrátiť, ale to nešlo. Tak som si nechal vyrobiť repliku,“ smeje sa. Ešte na prelome milénia patril k jazdeckej špičke.

FOTOGALÉRIA:

„Nečudujem sa, že potom všetci chceli vaše motorčeky,“ touto laickou poznámkou ho zase rozosmejem. „Môj setup je len jedna časť motora, ktorú si jazdci objednávajú,“ hovorí a ukazuje mi, ako si vyrába magnety a skladá jednotlivé dieliky dokopy. Konštatujem, že to musí byť piplačka. Súhlasí. V Česku majú na túto prácu trpezlivosť a schopnosti dvaja ľudia, V Amerike možno piati, na Slovensku je jediný. Je zaťato skromný. Odmieta mi potvrdiť, že jeho setupy sú výnimočné. Dostanem z neho maximálne to, že aktuálna majsterka sveta v G7 len 20-ročná Rebecca Fröbel, ktorá aktuálne drtí všetkých mužov, dojazdila preteky práve s jeho setupom.

​

Zdroj: Martin Kleibl

Víťazných trofejí získal neúrekom.

Dnes ich priemerne vyrobí 200 za rok, kedysi to bolo aj viac. Napriek tomu mi nejde do hlavy, ako sa tým dá uživiť. „Lebo je to drahé,“ smeje sa Vladimír Okáli a hovorí mi, že „tá príšera“ - wing car, môže mať hodnotu aj 300 eur, s lacnejším motorom „len“ sto. A motorček vydrží dvoje preteky, ale niekedy len desať minút... Kolieska sú na dve-tri jazdy, karoséria je tak na jeden pretek, čo je 800-900 kôl... Je to skrátka finančne náročné hobby, pri ktorom musíte byť navyše technicky zručný. Zrejme aj preto sa na Slovensku po revolúcii nerozvíjalo ďalej. Hoci sa Vladimír Okáli snažil.

Klub sa utiahnuť nedal

Každý malý chlapec, - a aj jeho otec, - túži po autodráhe. Povedali by ste, že klub s veľkou autodráhou musí byť odsúdený na úspech. A nie. „V roku 1994 som si v Petržalke prenajal miestnosť, mal som drevenú 5- prúdovú dráhu a snažil sa ju komerčne využiť. Deti aj dospelí dostali autíčko, ovládač a za vstupné si mohli zajazdiť. Nevedel som to utiahnuť,“ spomína Vladimír Okáli. „Dráha putovala k Saleziánom, neskôr do Rakúska, kde som ju vymenil za 4- prúdovú plastovú, ktorá mala 15 metrov. S ňou sme chodili na firemné akcie, lenže aj o to prestal byť záujem. Nebral som to však tragicky. Mal som veľa roboty, viesť popritom klub by bolo náročné.“

V Bratislave tak dnes žiadnu podobnú dráhu nemáme, menšie drevené dráhy majú len v Revúcej a v Košiciach, plastovú v Púchove. V Európe sú momentálne len dve veľké klopené dráhy pre modely wing car – jedna vo Fínsku a jedna v Nemecku. A tam si asi neodskočíte na tréning. „Kým som mohol trénovať vo Viedni, bol som dobrý,“ konštatuje Vladimír Okáli triezvo a priznáva, že najviac ho na tomto hobby bavia víťazstvá. Siedme miesto z tohtoročných MS vo Fínsku mu preto nestačí. Napriek nemožnosti trénovať a hoci jazdcov okolo 70-tky, ktorí stále chodia na preteky, je len pár, nechystá sa skončiť. „Pokračujem, pokiaľ ma to bude baviť a pokiaľ budú zákazky. Takže teraz musím pracovať ako divý, aby to bolo z čoho zaplatiť,“ zasmeje sa muž, ktorý už dnes patrí vo svete automodelárstva k legendám.
(in)