Zdroj: Marián Dekan
Zuzku Kajmovú (63) pozná na trhovisku na Mlynarovičovej každý. Kvety tam totiž predáva už 36 rokov. Jej zákazníci žijú v zvláštnej istote, že ju tam vždy nájdu. Veď denne trávi vo svojom stánku desať až dvanásť hodín. Hoci by už mohla oddychovať na dôchodku. Namiesto toho ju na trhu nájdete, aj keď bude v zime mrznúť.
Zákazníci sa neraz čudujú. „A vy tu čo robíte?“ pýtajú sa jej, keď je vonku škaredo. Reaguje: „A vy čo potrebujete? Kvety... Tak preto som tu!“ Zuzka sa usmieva a tvrdí, že aj v zime je práca s kvetmi pekná a neprestala ju baviť. Do vnútra stánku sa s kvetmi presúva, až keď teploty klesnú pod nulu. „Je tam sedem stupňov, čo stačí im a mne tiež.“ Človek by predpokladal, že vtedy zbehne aspoň na obed do tepla. „Nie, tu na pult si ho položím a zjem. Veď zákazníci chodia aj cez obed,“ prekvapí ma.
V záplave farebných kvetov ju v stánku takmer prehliadnete. Keď však Zuzka zbadá zákazníka, hneď vyjde von a ponúka pomoc s výberom. „Musím tie kytice najskôr odfotiť a poslať,“ hovorí jej mladý muž s telefónom v ruke. Zuzka sa na mňa usmeje. „Aj toto prináša súčasnosť. Kedysi ľuďom stačili tri karafiáty a asparágus stočené do celofánu, dnes sú náročnejší.“
V ponuke má aj netradičné zelené karafiáty.
Za tie roky praxe vie, o čom hovorí. „Rodičia mali vo Vrakuni skleníky. Vyrastala som medzi kvetmi a zeleninou, ktorú sme chodili predávať na trhy,“ spomína na začiatky. „Keď som sa v roku 1981 presťahovala do Petržalky, sadla som do auta a začala obiehať trhoviská.“ Zažila trhovisko na Topoľčianskej (niekdajšej Rybalkovej), pri Braníku, aj to malé na Fedinovej. „Napokon som zakotvila v roku 1985 na Mlynarovičovej. Prácu mám tri minúty od domu. Ideál. Na zimu však stánky uspôsobené neboli, a tak sme predávali z auta, v ktorom sme aj kúrili, aby sme kvety chránili pred mrazom. Až oveľa neskôr sme si upravili stánky aj na zimný predaj.“
V 90-tych rokoch Zuzka z trhu odišla a otvorila si malé kamenné kvetinárstvo na Wolkrovej. „Nebolo to pre mňa. Zakrátko som sa vrátila na trhovisko,“ usmeje sa pri spomienkach. „Potrebujem byť medzi ľuďmi, nasávať tú trhovú atmosféru, byť medzi ľuďmi. Mnohí ľudia, hoci neprídu pre kvety, sa zastavia, pozhovárajú. A nielen so mnou. Predajcov, ktorí sú tu už roky, je na Mlynarovičovej viac. Sme takmer ako rodina,“ hovorí, hoci pripúšťa, že kedysi bývalo na trhoviskách aj živšie. Viac predajcov, aj zákazníkov, krajšie vzťahy. „Dnes, keď sa prihovorím zákazníkovi, pretože to na trh patrí, občas zareagujú: Nenúkajte ma, nechajte ma, sám si chcem vybrať. Ľudia sa stali viac nedôverčiví.“
Trhovisko na Mlynarovičovej pred otvorením v roku 1985.
Pýtam sa jej, či im zákazníkov neodlákal aj neďaleký supermarket. „Ani nie. Ľudia si tam totiž kupujú kvety do vázy, nie na oslavy. Zo začiatku sa síce stávalo, že k nám prišli s kyticou zo supermarketu, aby sme im ju naaranžovali, ale pochopili, že na to nemáme čas.“
S kvetmi je totiž veľa roboty. Zuzkin manžel stojí už o piatej ráno v sklade, aby vybral tie najkrajšie a čerstvejšie. O šiestej ich privezie Zuzke do stánku. „Nachystám vodu, ošetrím ich a očistím, stánok rozkladám asi hodinu. V lete už pred siedmou prichádzajú prví zákazníci.“ Doobeda aranžuje kytice z objednávok. Do toho prichádzajú aj ľudia, ktorí chcú spraviť kyticu na mieste. A najlepšie hneď. Tie predané zas treba dopĺňať, aby pult nebol poloprázdny. Zuzka sa smeje, že nemá čas si ani uvedomiť, že jej je zima. „Za tie roky som zvyknutá,“ hovorí, dodáva však, že jej pomáhajú aj tri termo vrstvy oblečenia.
Sú dni, keď sa s kolegyňou v stánku nezastavia. „Napríklad na Katarínu. Ale pozrite, dnes nie je známe meno, a tiež máme veľa roboty,“ hovorí a konštatuje, že dopyt je v týchto dňoch vyšší aj po pohrebných kyticiach.
Nová odroda - tzv. magická ruža.
Ja sa radšej presúvam k tým pestrofarebným na oslavy. Kytica s orchideami a bambusom, v ďalšej hortenzia. Zuzka si sama aranžuje jesenné kytice, ladené do žlto-oranžovo-hnedej, alebo červeno-biele zimné a aktuálne aj adventné vence. Hovorí mi, že mávajú dni, keď predávajú len jeden typ kytice. Napríklad strelíciové a potom sa ďalšie tri dni nepredá ani jedna. V čom tkvie príčina, však netuší.
Pýtam sa jej, či aj kvety podliehajú trendom. „Sčasti. Napríklad sa vrátila obľúbenosť hrebíčkov, ľudia chcú najmä tie trsové, voňavé. Farebné kytice sú dlhodobo obľúbené, ale čo je večné, sú ruže,“ hovorí a ukazuje mi novú odrodu, tzv. magickú ružu. „Sezónna obľuba tulipánov alebo narcisov zostala, ale napríklad frézie ste kedysi zohnali len na jar, dnes už sú v ponuke celoročne. Ľudia si na to tak zvykli, že dokonca v auguste, keď je vonku 30 stupňov odo mňa niekto pýta tulipány, hoci tie by v takom teple neprežili ani pol dňa.“
S kvetmi pomáha Zuzke aj syn. „Dcéra sa venuje zvieratám, ku kvetom si vzťah nenašla,“ hovorí kvetinárka a prekvapí konštatovaním, že u nich doma kvety nenájdete. „Na balkóne mám nejaké bylinky a občas si zoberiem nejaké domov na Vianoce, ale to je všetko. Nemám ani črepníkové, ani vo váze. O kvety sa treba starať a keďže to robím celé dni v práci, doma mi na to už energia nezostáva.“
Zato, keď sa ide na rodinnú oslavu, príbuzní sa spoliehajú len na ňu. Ona sama však na narodeniny kvety nedostáva. „Máloktorá kvetinárka dostane k sviatku kvety,“ hovorí a so smiechom dodáva. „Tie by zle dopadli.“
(in)