Dôchodok môže byť úžasný. Kde? V seniorskom centre, ktoré sme navštívili

Pani Hela Kamenská nikdy nešportovala. Odkedy je na dôchodku, hrá stolný tenis, pláva, bicykluje a miluje turistiku v Tatrách. Fero Hajko má 83 rokov a hoci stolný tenis začal hrať až ako 75-ročný, už šesťkrát vyhral pohár starostu Petržalky a cestuje na turnaje veteránov po celom Slovensku. Kde iní končia, oni len začali. Fascinujúcich a podnetných príbehov som si v Dennom centre pre seniorov na Vyšehradskej vypočula viacero. A s rešpektom a obdivom konštatujem, že seniori vedia žiť a stále si plnia sny.

„Je dobré chodiť do klubu seniorov. Nemáte otlačené lakte od parapety, pretože doma len nepozeráte so závisťou von oknom,“ hovorí so smiechom vedúca centra Ružena Borzová. Táto energická 73-ročná dáma s charizmou a darom reči ma pozvala do ich centra na pravidelné pondelkové stretnutie. Úprimne priznávam, sama seba som sa najskôr pýtala, čo ja o „tých senioroch“ napíšem? Ale oni ma šokovali. V pozitívnom zmysle.

Je pondelok, pol tretej poobede, a v klubovni denného centra je už živá diskusia. Na stole káva, čaj, koláče, vraj vždy niekto napečie a donesie. Rozprávajú sa zážitky z víkendu. „Alebo si vymieňame tipy. Každý z nás má dotykový telefón, tak napríklad aj tie na ich obsluhu,“ smeje sa pani Ružena. V klube je 15 stolných tenistov, turistická partia, aj cyklisti, ktorí sa v pondelok dohodnú a o pár dní spolu niekam vyrazia. Od miestneho úradu má klub aj dve permanentky na plaváreň, aj tie si tu „plavci“ prestriedajú.
Mnohí z prítomných sa poznajú roky, majú za sebou spoločné dovolenky, desiatky akcií. Aj sa pohádajú, ale stále viac sa tešia zo vzájomných stretnutí. Jedna z členiek dnes priviedla švagrinú. Toľko počula o klube, že sa chce pridať.

Ženy presýtené posilňovňami objavili box. Viete, prečo ich tréningy tak bavia?

„Boxovať môže každý, bez ohľadu na vek, pohlavie či fyzický fond,“ tvrdí Petržalčan Michal Vičan z Bratislavskej Boxerne. Boli prvým boxerským klubom, ktorý sa otvoril verejnosti. A ženám učaroval tak, že dnes tvoria polovicu členov klubu.

Pri malom stolíku sedia traja páni a hrajú sedmu. Po chvíli vytiahnu šach a Ružena Borzová ukazuje na pána Stanka, ktorý má 90, ale šancu v šachu by som proti nemu nemala. Druhý šachista, pán Mirko, chodieva do klubu aj s manželkou Evičkou. Obaja vraj radi naučia hrať šach každého, kto má záujem. Neďaleko sedí pani Anka, ktorá bola 41 rokov vizážistkou v SND a líčila hádam všetky herecké hviezdy. A hneď vedľa nej pani Vierka –niekdajšia vrchná sestra na chirurgii na Kramároch. Čo človek, to príbeh na knihu...

​V pondelky a v stredy sa v centre hráva šach i sedma.

V jednej chvíli si slovo vypýta Valika Balúchová. Dlhé roky viedla Jednotu dôchodcov a dodnes do klubu nosí tipy, kedy je aká akcia pre seniorov. Aktuálne hovorí o pripravovanom vianočnom a silvestrovskom pobyte po dvojročnej pauze a pani Ružena spomína na posledné spoločné vianočné posedenie v reštaurácii, kde im dovolili doniesť si vlastné koláče. Nuž, byť seniorom má svoje výhody.
V auguste boli vďaka finančnému príspevku od starostu na plavbe loďou na Devíne a na vystúpení Lúčnice. V klube sú dva desaťčlenné skupinky, ktoré chodia spolu pravidelne na dovolenky. Nedávno sa vrátili zo Štúrova. Aj oni sa už tešia na autobus, ktorý sa mestská časť chystá kúpiť pre seniorov. Na jar budú môcť vyraziť na jednodňové výlety.

„Až vám závidím tie možnosti,“ hovorím pani Ružene a ona reaguje: „Všetko by bolo dobré, len tá korona nás vyplašila. Mnohí z nás sa minulý rok každý deň zúfalo pýtali: Kedy už pôjdeme do klubu? A aj teraz striehneme, či nás zas nezavrú...“
Vlievajú si tu totiž vzájomne energiu do života. A to niekedy doslova. Jedna členka mala pred pár týždňami mozgovú príhodu a logopedička jej prikázala chodiť medzi ľudí a komunikovať. Šla rovno do „svojho“ klubu. „A logopedičke môže povedať, že s ňou komunikovala celá partia ľudí,“ hovorí pani Ružena a dodáva: „Vieme, kam máme ísť, keď je nám ťažko.“

Dva kluby v jednom a ešte oveľa viac

Denné centrum na Vyšehradskej je spomedzi šiestich petržalských najväčšie. Pred pandémiou mali 85 členov. Dnes je aktívnych 62, pre koronu sa viacerí, bohužiaľ, radšej izolujú.
Po pondelkovom stretnutí, sú utorky vyhradené pre spevácky súbor Melódia. Pred 18 rokmi ho založila a doteraz vedie Mária Winkláreková. „Dokážu spievať dve hodiny bez prestávky. Keď je pekne, tak aj na lavičkách za centrom pod stromami. Vždy sa pri nich zastavia nejakí okoloidúci, započúvajú, pochvália. Členkou je aj 80-ročná pani Majka. Tá si pred vystúpením dá barle za oponu a ide spievať,“ hovorí pani Ružena a slovo už nechá Márii Winklárekovej. „V roku 2004 sme začali spievať len pre radosť. Ani by mi nenapadlo, žeby som niekedy viedla súbor,“ spomína na začiatky, keď súbor nemal ani meno. To dostal až s prvými vystúpeniami.

Spevácky súbor Melódia, ​Mária Winkláreková je druhá zľava.

„Za tie roky sa v Melódii vystriedalo veľmi veľa ľudí. Teraz máme nového harmonikára, dúfam, že nám neutečie,“ usmeje sa a s rovnakou nadsázkou dodáva, že hoci spievajú bez nároku na honorár, pohostenie neodmietnu. V repertoári majú nielen slovenské ľudovky, ale aj rusínske, ruské, či dokonca country piesne a nahrali už aj štyri cédečká. Aktuálne desať žien a traja muži medzi sebou radi privítajú ďalších, ktorí by sa chceli pridať. „Pri speve zabudnete na všetky starosti,“ zhodujú sa a sú hrdí na to, že na akciách po celom Slovensku reprezentujú Petržalku.

Jednou z členiek súboru je aj Zdenka Kmeťová. Do klubu prišla hneď po odchode do dôchodku a tiež si tu splnila životný sen – začala aktívne a pravidelne spievať a vystupovať. „Milujem trávnice, rusínske piesne, viem spievať po srbsky, poľsky, chorvátsky, maďarsky, a to teda nie je jednoduché,“ hovorí pani Zdenka, ktorá zároveň vedie petržalskú pobočku Slovenského zväzu telesne postihnutých. Jej členovia majú totiž na Vyšehradskej vyhradené štvrtky.

„Naše centrum je vlastne dva v jednom,“ usmeje sa Ružena Borzová. Ja mám pri odchode pocit, že je oveľa viac. Miesto, kde mnohí seniori našli svoju druhú rodinu aj odložené životné sny.

Kde iní končia, pán Ferko len začal

Väčšina pohárov a všetky medaily vystavené v centre patria pánovi Ferkovi Hajkovi (83). Kedysi hrával futbal a hokej, ale v roku 2013 keď mu po operácii zaviedli tri bajpasy, mu lekár zakázal kontaktné športy. „Tak som ako 75-ročný začal so stolným tenisom. A najskôr som všetko prehrával,“ smeje sa.

Ale k športu má blízko, vypracoval sa. Šesťkrát vyhral pohár starostu Petržalky, dodnes chodí po celoslovenských turnajoch veteránov v stolnom tenise, hoci je tam takmer vždy najstarší. Minulý rok mal ísť dokonca na Majstrovstvá sveta veteránov do Bordeaux. Prekazila mu to pandémia. Pozerá však dopredu. „Teším sa na novú klubovňu pre seniorov na Osuského, kde by mali byť štyri pingpongové stoly,“ usmieva sa minuloročná Osobnosť Petržalky. Mimochodom, v klube na Vyšehradskej toto ocenenie získali už siedmi členovia.

Nikdy nie je neskoro

Pani má po 65-tke a ja s obdivom pozerám, v akej je fyzickej kondícii a ako výborne vyzerá. Hovorím jej takmer s istotou: Vy ste museli celý život športovať. „Ale kde,“ zasmeje sa. „Stolný tenis som začala hrať ako dôchodkyňa. Ani na turistiku som nechodila.“ Dnes pláva, bicykluje, chodí po Tatrách, ktoré miluje, vyhráva súťaže v stolnom tenise a venuje sa maľovaniu. Vidím pred sebou živý dôkaz citátu: Nikdy nie je neskoro...

V centre sú partia troch turistiek. „S Olinkou som sa zoznámila na zastávke,“ spomína pani Hela. „Videla som, že má ruksak, tak sa jej pýtam: Kam idete? Na turistiku? S dôchodcami? A keď prikývla, ja že super! Tak sme sa spoznali. Prišla k nám do klubu a s kamarátkou Martou odvtedy tvoríme partiu.“

​

(in)