Pionierske sľuby, spartakiáda aj výchovná facka... Známi Bratislavčania spomínajú na školské časy

Zdroj: Archív TASR

Školské časy – pre mnohých sladké, pre niektorých možno aj s trochu horkou príchuťou, no pre všetkých rozhodne nezabudnuteľné. Ako si na ne spomínajú naši významní rodáci?

Pavol Hammel, spevák (75)

Legendárny hudobník navštevoval základnú školu na ulici Červenej armády (dnes Grösslingová), kde bolo v triede vždy okolo 40 žiakov. „Chodili sme striedavo týždeň doobeda a týždeň poobede. K tomu, samozrejme, vždy aj v sobotu,“ spomína Hammel, ktorý mal na prvom stupni každý rok inú učiteľku. „Neskôr, od 5. do 9. ročníka sme mali triednu, ktorá nás síce učila biológiu a kreslenie, ale väčšinu hodín nám kontrolovala známky z iných predmetov a poznámky z prípadného nevhodného správania, ktoré museli byť podpísané aspoň raz týždenne od rodičov.“ Ak niečo nebolo v súlade s jej predstavami o známkach a správaní, nasledovala výchovná facka! „To boli ešte časy, keď sa v záujme výchovy pedagóg spojil s rodičmi proti žiakovi a nie ako teraz, rodičia s dieťaťom proti pedagógovi,“ povzdychne si Hammel.

V pamäti mu utkvel aj učiteľ zemepisu, ktorý neváhal v záujme zachovania pozornosti a poriadku použiť dlhé pravítko a hod zväzkom kľúčov. ZDŠ skončil legendárny hudobník s vyznamenaním a bez problémov ho prijali na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu (teraz gymnázium) na Novohradskej ulici so zameraním na matematiku. Hoci vtedy už hrával v skupine Prúdy, zmaturoval v roku 1967 s vyznamenaním. „Napriek rozbehnutej kariére som chcel absolvovať aj nejakú vysokú školu, a tak som si vybral Právnickú fakultu Univerzity Komenského, ktorá vtedy mala najmenej prednášok,“ vysvetľuje Hammel, ktorého prijali aj napriek tomu, že nemal dobrý kádrový profil. „Skúšky som málokedy spravil v riadnom termíne a mal som veľa absencií, ale dosť mi pomáhali spolužiaci, takže som štúdium v riadnom termíne v roku 1972 dokončil.“ Na slávnostnej promócii sa ale hudobník nezúčastnil, spieval v tom čase v programe poľskej televízie v Štetíne...

Zoltán Demján, horolezec (69)

Zdroj: Archív

​

Prvý Slovák na Mount Evereste vyrastal pri Palisádach a do školy začal chodiť na neďalekej Podjavorinskej ulici. Po prvom ročníku však kvôli nemčine prestúpil na ZŠ Červený kríž. „Boli sme prvá trieda pani Trubenovej, ktorá si nás na stretávkach dodnes všetkých pamätá, hoci my sami s tým už máme problém,“ hovorí Demján, ktorý si počas strednej školy pridal k jazykom aj angličtinu. „Maturitu z gymnázia na Vazovovej ako snáď jediného na Slovensku uznávali aj v zahraničí, takže všetci, ktorí chceli emigrovať, chodili sem,“ vysvetľuje so smiechom. V spomienkach mu zostali viacerí učitelia, dobrí aj zlí. „Mali sme tam jedného psychopata, ktorý bol bývalý boxer a učil matematiku a kreslenie. Ten Miškovi Dibarborovi, synovi slávneho Františka, zlámal na krížoch veľké drevené kružidlo, hoci to bol nesmierne múdry žiak, len si ho dovolil v niečom opraviť.“ K tým dobrým učiteľom, naopak, patril telocvikár, známy antiboľševickými názormi aj legendárnymi hláškami. „Keď cvičili nejakí nemotorní žiaci, vždy zahlásil: ´Pozor, nepokaz parkety!´. A keď niekto vyvádzal, nechal si doniesť jednu cvičebnú pomôcku v tvare obuška, ktorú volal ´makarenko´, a žiaka ňou švacol. V našich časoch sa ešte smelo mlátiť žiakov, ale myslím, že to bolo dobre, lebo dnešné decká skáču učiteľom po hlave,“ zamýšľa sa Demján. Ten práve počas gymnázia začal s lezením, a tak sa rozhodol študovať geológiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Ako štátny reprezentant mal individuálny študijný plán a štúdium si predĺžil o rok, pomoc spolužiakov ale nepotreboval. „Na jednej schôdzi SZM, keď som videl tých najväčších ožranov, ktorí ledva prechádzali z jedného ročníka do druhého, ako sedia za tým predsedníckym stolom, tak sa mi otvoril nožík vo vrecku a s prepáčením som im vynadal do sk....ných boľševikov a treskol som dvermi. Čo som nedomyslel úplne, lebo keď som cestoval niekam na západ liezť, potreboval som od nich pečiatku,“ uzatvára Demján svoje spomienky na mladosť.

Michal Hvorecký, spisovateľ (47)

Zdroj: Archív

​Autor a prekladateľ Michal Hvorecký pochádza z učiteľskej rodiny, viacerí jeho príbuzní v Bratislave vyučovali nemčinu, hudbu, biológiu aj ďalšie predmety a odbory. „Stará mama a mama učili nepočujúce a nedoslýchavé deti na Hrdličkovej, Hroboňovej a Drotárskej ulici, aj niektoré ďalšie tety vyučovali znevýhodnených. Vďaka tomu som v istom období vyrastal medzi nedoslýchavými, ktorých bolo v triede vždy len asi desať a bežne k nám chodievali aj domov,“ spomína spisovateľ, ktorého knihy vyšli v ôsmich jazykoch a okrem písania vlastných diel tiež prekladá prózu a divadelné hry z nemčiny. Štyri roky strávil na Základnej škole na Hubeného, potom nastúpil do matematickej triedy na osemročnom gymnáziu na Grösslingovej ulici. „Trápil som sa tam. Tento elitný československý experiment pre budúcich matematikov sa skončil veľmi biedne po pedofilnom škandále nášho triedneho učiteľa“, vysvetľuje spisovateľ s tým, že polícia nič nechcela prezradiť ani rodičom. Po štyroch rokoch prestúpil do humanitnej triedy, kde mal šťastie na učiteľku Yvonu Čížkovú. „Tá s nami aj v reálnom socializme hovorila slobodne, z európskej literatúry prečítala všetko a vedela to aj sprostredkovať. Zato sovietske ideologické plátky rovno vyčleňovala na zber papiera, takže sme neustále vyhrávali súťaže,“ dodáva s úsmevom spisovateľ, ktorý má dodnes odložený list zo školského výletu v roku 1988, v ktorom učiteľka napísala: „Michal Hvorecký bude mať poriadok vo veciach až vtedy, keď v Československu nastane komunizmus, a to nebude nikdy.

Michaela Musilová, astrobiologička v NASA (35)

Zdroj: Archív

​Veliteľka viac než tridsiatich simulovaných vesmírnych misií bola v detstve vedená skôr k jazykom, histórii a umeniu. Vyrastala na Dunajskej ulici a prvý ročník základnej školy navštevovala na Grösslingovej, potom sa vďaka otcovej práci diplomata spolu s mamou archeologičkou a bratom presťahovala na štyri roky do Washingtonu. Po návrate na Slovensko študovala dva roky na francúzskom gymnáziu na Jelačičovej - Metodovej ulici, na čo nemá najlepšie spomienky. „Keďže som vyrastala v zahraničí, moja slovenčina nemohla byť výstavná, no učitelia pre to nemali pochopenie. Mysleli si, že som hlúpa, keď neviem poriadne po slovensky hovoriť a písať, a mnohí spolužiaci si zas zo mňa uťahovali. Neskôr som na pol roka prestúpila na talianske bilingválne Gymnázium Ladislava Sáru, lebo to vyzeralo, že otec bude pracovať na ambasáde v Ríme, a tam sa už moja slovenčina zlepšila natoľko, že som mala dokonca jednotky z diktátov“. Zvyšok 1. ročníka až po maturitu (Baccalaureat) ale Musilová absolvovala na francúzskom lýceu Chateaubriand v Ríme, kde opäť bojovala s jazykom. „Pred vysokou školou som našla oporu len u môjho učiteľa matematiky v Ríme. On vo mne videl potenciál a veril vo mňa, aj keď žiadny iný učiteľ, žiaľ, nie. Vďaka nemu som nestratila nádej vo svoje schopnosti, aj keď som veľmi nerada chodila do školy pre šikanu, ktorú som zažívala až po vysokú školu,“ priznáva otvorene Musilová. „Ja som sa však nikým nenechala odradiť od svojich snov a viery v to, čo dokážem,“ uzatvára Bratislavčanka, ktorú dnes celý svet pozná ako „Ženu z Marsu“.

Dominik Hrbatý, tenista (46)

Zdroj: Archív

Jeden z našich najúspešnejších tenistov pochádza z Ružinova a základnú školu absolvoval na Košickej ulici. „Vyrastal som v socializme, takže si spomínam aj na to, ako sme sa učili iskričkové a pionierske sľuby a cvičili spartakiádu. Raz sme mali napísať sloh o tom, čím sa chceme stať, keď vyrastieme. Ja som uviedol, že chcem byť profesionálnym tenistom a súdružka učiteľka ma poslala domov s tým, že to nie je žiadne zamestnanie. Asi som musel úlohu prepísať,“ spomína Hrbatý, ktorý sa o pár rokov stal dvanástym najlepším tenistom planéty. „Možno aj jej slová ma motivovali ešte viac, aby som to dokázal.“ Popri tenisovej kariére však športovec kládol dôraz aj na vzdelanie, a tak absolvoval štúdium na gymnáziu – prvý ročník na Vazovovej ulici a ďalšie tri na športovom gymnáziu na Ostredkoch. Štvorročné štúdium mu napokon trvalo sedem rokov, lebo tenista cestoval na turnaje po celom svete. „Nebola to bežná dochádzka, prichádzal som len skúšky,“ vysvetľuje Hrbatý, ktorý už vtedy zarábal milióny dolárov ročne. Maturitu však zvládol výborne. Z občianskej náuky síce dostal hodnotenie „dobrý“, jeho znalosti zo slovenského jazyka a geografie ale učitelia ohodnotili dvojkou a angličtinu dokonca zvládol na výbornú. „Na moju maturitu prišla nakrúcať Slovenská televízia, takže pedagógovia boli asi nervóznejší ako ja,“ uzatvára finalista Davis Cupu s úsmevom.

(ak)