Mesto z pohľadu seriózneho obchodníka

Márna sláva, môže to byť aj rodisko, aj romantická spomienka na lásku či na štúdiá, aj historická pamiatka na dôkaz veľkosti spoločnej minulosti, a nakoniec je to len firma. Mesto.

Mesto však nie je firma ako trafika, ale obrovský podnik. Rozdiel je v tom, že ak v trafike pridám k piatim regálom šiesty, nemusí to dopadnúť zle, ale ak vo veľkej firme budem priliepať tu niečo a zasa iné inde, skaze sa nevyhnem. Aj trafike prospeje trochu koncepcie, veľká firma bez nej smeruje do problémov.

Obe majú spoločné to, že musia viesť účtovanie a robiť inventúry. Jednak pravidelné a jednak náhodné. A aj malé podniky aj veľkofirmy musia mať predstavu o svojej budúcnosti a rozvoji a tam tiež zhodnotiť, čo spravili a čo budú robiť.

Netvrdím, že mesto si nerobí inventúry - každoročné rokovania o rozpočte napokon nie sú ničím iným. Len inventúru dosiahnutého a na jej základe prognózu čo, kedy a kde chceme, pridlho zanedbávame. Kedysi existoval úrad hlavného architekta, jeho zrušenie otvorilo dvere neriadenému údajnému rozvoju. Bez inventúry toho, čo tu doteraz bolo, aké chyby sa spravili.

Každý odborník nadáva na dopravné lieviky a každý investor sa usiluje spraviť jeho hrdlo ešte širšie a ústie ešte užšie. Nerobí sa inventúra a prognóza, lebo na ňu nie je čas, potrebujeme vyriešiť nosný dopravný systém. Tak ho riešime k tejto chvíli sedemnásť rokov - za ten čas mohlo byť na svete niekoľko kvalifikovaných štúdií. Nie sú, ale vo firme Bratislava sa zatiaľ preinvestovali miliardy. A riešime. Bez toho, aby sme sa spýtali demografov, ekológov, urbanistov a dopravných inžinierov, bez toho, aby sme povedali, čo architektúre Bratislavy zanechal starý režim, lebo každý v ňom mal bratranca.

Architekt Ján Sturmayr, s ktorého pomocou sme v minulom čísle odhalili príčinu jednej z architektonických tragédií Bratislavy, varuje: „...dnes sa váha zodpovednosti presúva na bohatých, arogantných, neovládateľných investorov, ktorí majú, žiaľ, také slovo ako kedysi politickí mocnári.“

Gustav Bartovic