Mám rád srdcovú dámu a bielu kráľovnú

Myslím si, že koniec civilizácie nepríde s tým, čo sľubujú hororové filmy a katastrofické akoby vedecké predpovede. Konce všetkého bývajú oveľa jednoduchšie.

Keď vypadne na celom svete prúd, zostane biela a čierna. Biely deň, čierna noc. Svet však nezostane čiernobiely, aj keď... namiesto farebnej obrazovky to bude čierna a biela na šachovnici. Keď pre nedostatok prúdu prestane fungovať automatické stavanie kužeľov na bowlingu, ešte stále zostanú kamienky a možnosť zahrať si štucne. Koniec civilizácie nastane, keď sa ľudia nebudú vedieť hrať. Keď zomrú piková aj srdcová dáma a biela kráľovná.

Možno sa vám zdajú takéto úvahy priodťažité od Bratislavy, ale nie, nie sú. To som len videl po našej ulici kráčať okolo poludnia mladého muža s PS3 pod pazuchou. Musel si na to vystáť celú noc a celý poldeň, aspoň tak písali agentúry, ale aspoň svoju hračku mal. A nad tým som sa zamyslel. Ani ma tak netrápilo, že jeden mladý muž má svoju hru, ktorá vlastne ani hrou nie je. Je to hračka. Keď vyvinú štvorku, kúpi si tú.

Môj sused má šachy, drevené s drevenou šachovnicou, niektoré figúrky už sú akoby ich myšky ohlodali, ale jemu to tak slúži. Má na chrbte osem krížikov, ale hlava mu funguje, lebo ju stále cvičí nad tými drevenými proprietami.

Nie je zlé, že sú elektronické hry, aby sme si rozumeli, zlé je to, že miznú dospelí so šachovnicami a kartami a deti, ktoré by sa hrali guličky, alebo si namaľovali na chodník škôlku a skákali s kamienkom. Zlé je, že pre takéto nemáme zmysel a priestor. Viem, že šachový klub je len na pohľad lacný, lebo iné náklady sú na šachovnice a iné je zasa nájomné. No psychologická matematika nepustí - čím viac šachových herní, tým menej gamblerov.

Istý holandský filozof tvrdí, že človek je človek nie tým, že je múdry, ale že sa hrá. Myslel tým hry, ktoré vnútri nútia tvoriť. Takých by sme potrebovali viac pre poľudštenie mesta. Rad na playstation zabaví len raz za rok - dva. Tie menované dámy aj každý deň.