Podhradie je obeťou zločinov boľševického režimu

Vo všeobecnosti sa pokladá za príčinu likvidácie bratislavského Podhradia budovanie Mosta SNP (dnes Nového mosta), čo nie je zrejme pravda, ale pravá príčina sa dlho dobre utajovala.

Tak dobre, že sa aj pád Podhradia prišil na účet architektov, ktorí nechali zhodiť „len“ Židovskú ulicu a celý priestor, ktorým ústi Nový most, teda okolie Suchého mýta. Príčina zániku Podhradia svojho času patrila k tajomstvám okolo obrany socialistickej vlasti a celého tábora socializmu aj preto, že pôvodne chceli mocipáni zrejme túto časť mesta zachovať, ako vyplýva z listu, ktorého opis máme v redakcii. Je to jedna zo spomienok dnes už nebohého architekta Jana Sturmayra, ktorý sa v päťdesiatych rokoch podieľal na projektovaní niektorých stavieb v Bratislave, a pri tej príležitosti sa dostal aj k zaujímavým informáciám.

Práve J. Sturmayr píše, že žiadny architekt nemal v úmysle zbúrať staré Podhradie a rôzne špekulácie okolo tohto priestoru sa začali až po tom, ako koncom šesťdesiatych rokov Podhradie padlo. Architekt upozorňuje na to, že reálna príčina „neblahej straty bratislavského Podhradia je málokomu známa“. Preto reprodukuje súvislosti, ktoré mu vtedy vysvetlil Rudolf Farský, inžinier - statik, ktorý mal technický dozor nad tajnou stavbou protileteckých krytov vyhĺbených do hradného vrchu. Túto stavbu priamo sledoval Karol Bacílek, generál polície - už z toho je zrejmé, že každý, kto vedel pravdu o osude Podhradia, radšej mlčal aj neskôr. Komunistická polícia vedela byť nepríjemná aj po páde Stalina a jeho prisluhovačov.

R. Farský vysvetľoval, že išlo o stavbu vo veľmi háklivom priestore - Hradný vrch je v podstate žulový masív, ale Podhradie bolo vybudované aj na skale, aj na náplavoch a usadeninách. Preto sa tunely a vnútorné priestory takzvaných skladov mali vysekávať ručne, len s pomocou zbíjačiek bez trhavín. Robotníci sa však bránili, žiadali používať trhaviny (nebolo to po prvý raz, za komunizmu sa takto zničil celý rad ložísk mramoru a iných kvalitných materiálov), s čím u generála Bacílka uspeli.

R. Farskému sa podarilo ešte presadiť geologickú sondáž. Tá však už Podhradie nezachránila, len na jej základe bolo možné kultúrnu verejnosť ubezpečiť, že ani Matyášova brána, ani hradný palác nie sú v nebezpečenstve. Začali sa trhačské práce a „...ťažké klenby budov na Podhradí roztlačili nosné steny založené na nesúrodých vrstvách otrasených výbuchmi. Podhradie začalo padať. V krátkom čase boli skoro všetky budovy Podhradia vystužené aspoň vonkajšími podperami, aby neohrozovali okoloidúcich“.

Napriek desaťročiam, ktoré odvtedy uplynuli, sme sa snažili hľadať pamätníkov. Obyvateľov Podhradia - Slovákov, Nemcov, Maďarov, Židov a neskôr i Rómov však vysťahovali do panelákov po celej Bratislave. Napriek tomu sa nám podarilo vypátrať pani Helenu Takáčovú, ktorá sa spojila aj s ďalšími známymi z mladosti. Ich spomienky potvrdzujú, čo naznačuje teória - podpery, ktoré mali zabrániť pádom obvodových múrov, naozaj začali v Podhradí pribúdať od päťdesiatych rokov a šírili sa od priestoru, kde bol hlavný vchod do labyrintov, postupne až po konce ulíc Žižkova a Vydrica. V epicentre otrasov boli domy podopierané už aj zvnútra. Ďalší detail do mozaiky pridáva už penzionovaný architekt Oldřich Černý: „Ľuďom hovorili, že ide o sklady a v podstate to bola pravda. Išlo však o sklady potravín pre prípad totálnej vojny.“

Gustav Bartovic

Pri rekonštrukcii historických budov na Žižkovej ulici obnovili aj časť skladových labyrintov, ktoré sú vlastne príčinou zániku štvrte. V zaujímavých priestoroch by mohli byť depozity Slovenského národného múzea.
FOTO - archív SNM