Ešte uvidím, ako to nazvem, ale je čas začať

Zo štyroch adventných týždňov mám najradšej piaty. Viem, že taký v skutočnosti ani neexistuje, ale tých pár dní medzi Narodením a Novým rokom na nás padá pokoj, ktorý sme mali hľadať - a azda sme ho našli.

Zo starej kože sa vyzliekame dlhšie ako had. Kým v krajoch, kde  duch Vianoc a až potom vychutnávame vianočnú pohodu. Lenže podstata tej pohody nie je v nečinnosti po sviatku, je v jeho aktívnom očakávaní, aktívnom adventnom presadzovaní dobra a miernosti, kým sa po jednej zapaľujú štyri sviečky. To sa väčšina z nás zatiaľ len učí. A keďže je väčšina väčšinou, zvyčajne do toho tradičného tempa natlačí aj ostatných. Pokiaľ to nie sú veľmi silné osobnosti.

Mám pocit, že takých pribúda a teším sa. Raz to zvládneme - naraz aj zvýšený tlak konca roka aj aktívne očakávanie toho, že budeme lepší. Aj prvý krok, aby sme boli takí.

Radšej ani nepoviem, od koho mám nasledovnú sentenciu: „Čo je dôležitejšie, aby prišiel ten, kto má prísť, alebo aby odišiel, ten kto má odísť?“ Dôležité je, že v tejto vete je odpoveď. Navádza nás k tomu, aby sme sa pozerali na svet ako na objekt, ktorý treba zmeniť k lepšiemu. Aby sme nepripisovali upratovaniu starých vecí dôležitosť, ktorú to upratovanie nemá. A napovedá, že na to máme aj dosť síl.

Toto je asi všeobecný pocit, vládne svetu, nielen u nás. Aj preto prostí ľudia na celom svete vnímajú oslavy narodenia Ježiška ako ten najväčší sviatok, hoci podľa kňazov viac zaváži Veľká noc. Človek vníma dôležitosť toho, že prichádza ten, kto prísť mal. V jeho prvom príchode je aj viera v znovuzrodenie.

Čakám len na roky, keď si to všetci začneme uvedomovať už tie prvé štyri týždne a keď budem len nostalgicky spomínať na ten piaty. Keď sa budeme tak správať. Keď všetci budeme tak myslieť.

Je dôležité, aby prišiel Ten, čo prísť má. Je dôležité, aby sme vedeli prijať dary, ktoré nesie. Lebo dary nás zaväzujú. Záväzok potom nás robí silnejšími. Silu potrebujeme pre seba i svet okolo nás.

Pohoda nie je v nečinnosti, ale v sile prijať osud i dar. A to sú Vianoce.

Gustav Bartovic