Podhradie sa dočká dôstojného riešenia

Článok Mateja Vagača v Bratislavských novinách z 19. júna tohto roku chcel byť pravdepodobne signálom verejnosti, že v diskusii o budúcnosti oblasti, ktorá je nepopierateľným emblémom našej krajiny, sa schyľuje k rozhodujúcemu kroku, pričom vyslovil domnienku o jeho netransparentnosti.

Autor chce docieliť vytvorenie diskusného fóra, „aby raz nebolo neskoro a naši potomkovia sa neborili s problémom podobným, ako je stavba SNG alebo Most SNP“. S tým súhlasíme. Pripomeňme však, že zároveň sa silne stavia proti tomu, aby v Podhradí vznikla „skleníková architektúra štýlu Polusu či Auparku“. Požaduje tu „vybudovať repliky pôvodnej architektúry a tak rozšíriť Staré Mesto až po Dunaj“. Tu treba krátko povedať, že v tomto prístupe ideme po rozdielnych chodníkoch. Mesto považujeme za organizmus a architektúru za umenie vyjadrujúce sa súčasným jazykom.

V jeho argumentácii je z nášho pohľadu kľúčový moment, že Pamiatkový úrad SR (PÚ SR) údajne v úsilí vyjsť v ústrety investorovi, holdingu Avant, v podstate zbrzdil návrh zadania na riešenie územného plánu zóny Podhradia pod zámienkou formálnych nedostatkov. Realizoval to podľa Mateja Vagača odporučením príslušnému krajskému pamiatkovému úradu (KPÚ) prehodnotiť zásadný dokument pre územný plán, ktorým sú zásady ochrany pamiatkového územia.

PÚ SR vskutku mal určité opodstatnené legislatívne námietky, ale treba zdôrazniť, že popritom mal aj viaceré iné, v našej optike dôležitejšie pripomienky. List adresovaný KPÚ Bratislava zo 14. mája, ktorý autor spomína, totiž rozhodne nebol pokusom o obštrukciu. Bol vecným konštatovaním faktu, že zásady boli uskutočnené pre investora, a preto môžu mať charakter metodického usmerňovania právnickej osoby, kým zásady ako materiál na spracovanie územnoplánovacej dokumentácie sa realizujú na objednávku spracovávateľa. Paradoxné pritom bolo, že zásady boli urobené pre obstarávateľa, čiže magistrát, viac ako pred rokom, ale oficiálne o ne požiadal až 5. marca 2003 listom č. MAG-2003/11815.

Z dokumentácie, teda štúdie zameraní všetkých objektov v Podhradí urobených na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov má PÚ SR exaktné poznatky o zástavbe. Vieme, že šírka parciel v pôvodnej zástavbe bola 10 až 35 metrov a aj hĺbka zástavby je v rozhodujúcom rozsahu známa. Jednotnú 20-metrovú šírku parcelácie, ktorú predpokladajú zásady, nepovažujeme za vyhovujúcu. Jadrom našich námietok bola skutočnosť, že v tomto materiáli KPÚ nie je stanovená hĺbka zástavby, pričom definitíva bola podmienená rôznymi druhmi výskumov.

Tak ako M. Vagač, ani my nesúhlasíme s perspektívou blokovej koncepcie zástavby. Bloková koncepcia, prejavujúca sa v takzvaných problémových výkresoch z hľadiska pamiatkovej ochrany vypracovaných v marci spoločne Mestským ústavom ochrany pamiatok a magistrátom okrem iného vychádza práve z unifikovaného modusu parcelácie, i keď s použitím takzvaného kúriového typu, čo sú domy s uzavretými dvormi, typické pre tamojšiu historickú architektúru.

Je potešiteľné, že ďalší vývoj diskusie o zásadách ochrany pamiatkového územia priniesol ústup od jednotnej parcelácie. Bola zredukovaná aj maximálna výška objektov, a to na šesť podlaží, čím sa, ako sa domnievame, rozplývajú obavy z výškových domov v Podhradí. Na rozdiel od Mateja Vagača sme presvedčení, že sa čoskoro dočkáme dôstojného riešenia.

Karol Vlk, Pamiatkový úrad SR
AD: DOČKÁ SAOBČAN JASNÉHO A PRIEHĽADNÉHO KONANIA KOMPETENTNÝCH? (BN 12/2003)