Čo sa to vlastne deje v obľúbenej horárni v bratislavskom Horskom parku?

Ak by sa uskutočnil prieskum, o ktorej z bratislavských tém sa najviac píše v novinách, hovorí v rádiu či v televízii, odpoveď by pravdepodobne znela: Horáreň Horský park. Pozitívna téma v mori káuz, problémov, škandálov. Čo je na horárni také zvláštne, že priťahuje pozornosť médií, opýtali sme sa Ing. Kamila Procházku, riaditeľa Nadácie Horský park. Nadácia totiž spravuje, prevádzkuje a napĺňa životom tento objekt a tento - dnes už jav.

„Asi jej originalita a príbeh“ reaguje Kamil Procházka. „Faktom je, že osem rokov žijeme s Máriou Filkovou a s príležitostnými spolupracovníkmi horárňou a pre horáreň, a zdá sa, stali sme sa postupne akousi občianskou a kultúrnou ustanovizňou. Ak hovorím horáreň, myslím tým 130-ročný objekt pri hlavnom vstupe do Horského parku, ktorý vznikol vtedy, kedy park, a bol sídlom jeho záhradníka, a súčasne verejným objektom.”

V roku 1994 bol po 50-ročnom socialistickom období, keď tu sídlil podnik Zares, poloruinou a devastovaným, kontaminovaným pozemkom v strede mesta. Nadácia Horský park ako občianska organizácia práve vtedy získala objekt do 10-ročného prenájmu. Zvíťazila vo verejnej súťaži verejnoprospešným neziskovým projektom, ktorý predpokladal otvoriť objekt pre verejnosť, dekontaminovať záhradu, zariadiť ju pre deti i dospelých, od základu rekonštruovať objekt horárne, naplniť túto nehnuteľnosť životom, uskutočňovať tu kultúrne, športové, poučné i zábavné programy. To všetko tu dnes je. Ba je tu aj viac: malé libresso, zrenovovaná drevená stavba niekdajšieho Feikeho hostinca - Lesná škola.

„Z času na čas sa nás niekto spýta, prečo to robíme,” pokračuje Kamil Procházka, „nuž, začiatok bol inštinktívnou reakciou na to, že v deväťdesiatom štvrtom hrozil horárni osud herne s hracími automatmi. Uvedomili sme si, že ľudia potrebujú byť ľuďmi, nielen zákazníkmi. Napríklad v Poluse je príjemne, ale všade vás nabádajú: nechaj tu svoje peniaze, zober si z našej fantastickej ponuky, kúp, kúp... Ľudia potrebujú aj verejný priestor, kde im je dobre a nik na nich nečíha s naštartovanou registračnou pokladňou,” hovorí K. Procházka.

Ako ochranári už desaťročia bojujú za krajinu, zeleň, stromy, slobodu, dôstojnosť človeka. Najprv s komunistami, potom s nedočkavými kapitalistami. Zistili, že všetko je vo vzťahoch: k prírode, prostrediu, hodnotám, k iným ľuďom, pravidlám spolužitia, spoločnosti, k samému sebe. „Všetkým, čo tu robíme, sa usilujeme kultivovať tieto vzťahy“, pokračuje Kamil Procházka, „sme tu päť dní v týždni k dispozícii verejnosti. Poskytujeme prostredie pre malých i veľkých, pre rodiny s deťmi, pre skupiny priateľov, študentov, zaľúbené dvojice, pre všetky prirodzené kombinácie ľudí. Poskytujeme prostredie, ktoré má potrebnú vybavenosť, kultúru, hygienu, ducha, najrozličnejšie programy,” dodáva K. Procházka.

V horárni si Bratislavčania môžu príjemne posedieť, vypiť vynikajúcu kávu, 50 druhov čaju, získať rôzne informácie. Deti sa môžu hrať na veľkom pieskovisku. Môžu nakŕmiť kozu Lauru, zajačika Blekdžeka alebo poníka - kobylku Niku, na ktorej sa môžu aj povoziť... Organizujú tu koncerty, robia výstavy, prednášky, športové podujatia, pracovné dielne, pomáhajú pri údržbe Horského parku...

Ľudia, ktorí do horárne chodia, sa často pýtajú, z čoho je to všetko financované. Podľa Kamila Procházku je to veselá otázka. „Robíme verejnoprospešnú činnosť bez verejných peňazí. Našimi zdrojmi je štedrosť a láskavosť občanov a ich ekonomických organizácií, dobrovoľnícka práca jednotlivcov, predaj v libresse, trochu aj prenájom priestorov Lesnej školy a reklama. V princípe však predstavujeme asi zvláštny sebazáchovný jav občanov: občania pracujú pre občanov bez verejných prostriedkov, z občianskych zdrojov. Médiá nás objavili asi preto, že sme oživili ducha občianskej spoločnosti. Občania si v našom prípade pomáhajú preto, lebo to asi potrebujú a takzvaný všemocný trh to neponúka a miestna správa si to ešte - s výnimkou zriedkavých jednotlivcov - nevšimla,” hovorí riaditeľ Nadácie Horský park K. Procházka.

Niekto môže namietnuť, že miestna správa - samospráva - je volená občanmi. A v tom je podľa K. Procházku práve problém. Niekedy, akoby si miestna správa skôr všímala skupinové a individuálne záujmy ako záujmy verejné. Občan je dokonca občas „ponímaný“ ako nepriateľ, ako ten, kto tieto záujmy ohrozuje.

Raz za štyri roky majú ľudia reálnu možnosť čosi na tom zmeniť k lepšiemu a rozhodnúť, kto sa ich bude zastávať a ako to bude v ich najbližšom okolí v najbližších štyroch rokoch fungovať. Mnohým to bolo v minulosti tuším jedno, ani neprišli voliť. Iní volili svoju „partiu“, svoju značku. Takých, onakých, a potom sa čudovali, čo sa dialo a čo sa nedialo.

„Dúfam, že 12 rokov stačilo, aby si občania uvedomili, že treba voliť osobnosti, ktoré sa osvedčili, ktorým možno veriť. Najmä v komunálnych voľbách, ktoré v skutočnosti viac rozhodujú o kvalite života a prostredia ako čokoľvek iné,“ dodáva Kamil Procházka z Nadádie Horský park.