Ako je to s Krčmou u Salvátora alebo niečo smrdí v tomto štáte bratislavskom

13.12.2006
Páčil sa vám článok?

Staršia a hodnotnejšia lekáreň ako bratislavská Lekáreň u Salvátora sa na našom území nezachovala a aj v iných - na pamiatky bohatších európskych krajinách by bola pýchou. Keď píšem „bola“, všetci všímaví a k svojmu mestu srdcom pripútaní Bratislavčania vedia, o čom hovorím.

Táto unikátna lekáreň, ktorej väčšina nábytku a zariaďovacích prvkov bola vytvorená bratislavskou rehoľnou Spoločnosťou Ježišovou v polovici 17. storočia, prežila bezmála 350 rokov mimoriadne rušných a nie vždy kultúrnemu dedičstvu naklonených dejín tejto krajiny a Bratislavy. Jej striedajúci sa majitelia od rádu jezuitov cez 9 súkromných lekárnikov až po socialistického štátneho vlastníka ju napriek opakovanému premiestňovaniu z bývalého jezuitského kolégia do Csákyho paláca až do susedného meštianskeho domu opatrovali, vedomí si jej mimoriadnych hodnôt, ako oko v hlave. Rudolf Adler, lekárnik židovského pôvodu, dal v roku 1904 pre tento vzácny súbor historického zariadenia lekárne vyprojektovať a postaviť osobitný dom, do prízemia ktorého ho presťahoval zo susedného Csákyho paláca. Pôvodný nábytok, vrátane masívnej mramorovej táry podopieranej šesticou vápencových plastík levov a mohutného mramorového mažiaru dal citlivo doplniť nevyhnutnými prvkami. To, že išlo o lekárnika židovského pôvodu decentne naznačovala iba malá Dávidova hviezda umiestnená spolu s hodinami v novom drevenom paneli s dverami do lekárenskej oficíny. Lekárnikova dcéra Róza spolu s ďalším amatérskym maliarom vyzdobili strop lekárne alegorickými maľbami v štukových orámovaniach. O úcte k tradícii lekárne, ktorá už v čase jej kúpy Rudolfom Adlerom niesla meno patróna jezuitov - Salvátora, čiže Spasiteľa - Ježiša Krista, svedčí jeho kamenná plastika od slávneho bratislavského sochára Alojza Riegeleho, ktorú dal lekárnik bez ohľadu na odlišnosť svojej náboženskej príslušnosti vyhotoviť a umiestniť na uličnú fasádu. Je to zaiste aj pekný príklad, ktorý dokumentuje, že obyvateľom nášho mesta bola kedysi vlastná tolerancia, úcta k tradícii a k vytvoreným hodnotám.

NIE JE NÁJOMNÉ

AKO NÁJOMNÉ

Osud lekárne slúžiacej svojmu humánnemu poslaniu takmer bez prestávky cez tri a pol storočia a prechádzajúcej z jedných starostlivých rúk do druhých bol spečatený len prednedávnom. Jej vysťahovanie najprv „de iure“ a potom aj „de facto“ umožnil, ba priam sa o to postaral najvyšší predstaviteľ tohto mesta. Urobil tak podpísaním zmluvy s novým nájomcom v auguste 1998, ktorá bola od začiatku pre mesto nevýhodná. Následné kroky primátora smerovali už iba k odovzdaniu priestorov lekárne novému nájomcovi tak, aby boli „vyčistené“ od jej historického zariadenia, ktoré sa v dôsledku nesprávne uskutočnenej privatizácie lekárne dostalo do rúk súkromnej osoby. Osobitný článok nájomnej zmluvy umožnil nájomcovi prenechať časť predmetu nájmu (čo fakticky môže byť hoci aj celá lekáreň okrem 1 cm2) inému nájomcovi bez predchádzajúceho súhlasu prenajímateľa - čiže hlavného mesta - čo sa aj stalo. Nový majiteľ zariadenia lekárne z Trenčína po neúspešných pokusoch dohodnúť sa s predstaviteľmi hlavného mesta na kúpe priestorov lekárne, čo by mu umožnilo svoj majetok riadne užívať a zároveň sa oň ako o súbor hnuteľných kultúrnych pamiatok v zmysle jeho pôvodného účelu a zákona o štátnej pamiatkovej starostlivosti aj starať, si ho na základe následnej výzvy hlavného mesta napokon „vypratal“, presťahoval do Trenčína a uložil v priestoroch svojej firmy. Nový nájomca dnes prenajíma priestory lekárne za 80-krát (!) nižšie nájomné, než mesto ponúkalo majiteľovi jej historického vybavenia a zariadenia.

LEKÁREŇ, KAVIAREŇ, ČAJOVŇA

Pre mňa dodnes nepochopiteľné konanie predchádzajúceho primátora, nota bene - kedysi zapáleného pamiatkara, dobrovoľného záchranára ohrozených dreveníc a rodeného Bratislavčana, nechajme však bokom. Pre vec samu je oveľa dôležitejšia dnešná situácia, poskytujúca správe hlavného mesta a jej čelným predstaviteľom vynikajúcu príležitosť napraviť chyby svojich predchodcov, ktoré sú hanbou nášho mesta. Protežovaný nájomca priestory lekárne totiž „podprenajal“ ďalšiemu, síce v súlade so záhadnou zmluvou, avšak predbežne od hlavného mesta nezískal súhlas so zmenou pôvodnej funkcie na inú. Nájomca nesplnil základné podmienky zmluvy, pretože lekáreň neuviedol do prevádzky do konca roku 1998, ako sa pôvodne zaviazal a nechal túto pamiatku bez využitia chátrať vyše dvoch rokov (za čo mesto ročne „zarobilo“ až 30 tisíc Sk!). Nájomca nájomcu úpravou priestorov na pohostinské zariadenie (najprv to mala byť kaviareň, po zdvihnutej medializovanej vlne odporu - tzv. „čajovňa“) porušil ďalšie základné ustanovenia základnej zmluvy o prenájme - bez súhlasu hlavného mesta realizoval úpravy na úplne inú prevádzku, ako sa mestu zmluvne zaviazal jeho prenajímateľ a zároveň hrubo porušil hneď dva zákony - stavebný a pamiatkový. Práce totiž pripravoval a realizoval bez nevyhnutného stavebného povolenia - teda ako tzv. čiernu stavbu, ktorú sa teraz pokúša „obieliť“ a zároveň bez záväzného stanoviska Okresného úradu Bratislava I, bez ktorého nie je možné pristúpiť ani k príprave, tobôž nie k realizácii akejkoľvek úpravy kultúrnej pamiatky.

BUDE NAKONIEC RIEŠENÍM

CELOMESTSKÁ ZBIERKA?

Súčasný primátor Bratislavy verejne vyhlásil, že zmenu prevádzky lekárne neodsúhlasí a urobí všetko preto, aby sa vzácny a unikátny mobiliár starej bratislavskej lekárne tvoriacej neoddeliteľnú súčasť domu, ale najmä súčasť histórie nášho mesta pri prvej možnej príležitosti vrátil tam, kam patrí. Minister kultúry - ako najvyšší štátny úradník pre pamiatkovú starostlivosť, sa nedávno v záujme nápravy trápnej a bezprecedentnej situácie obrátil na poslancov mestského zastupiteľstva s apelom. Terajší majiteľ mobiliáru, ktorý mal pôvodne záujem o prenájom lekárne na rovnaké účely, ho dnes chce odpredať. Ďalšie kroky nie je ťažké si domyslieť. Chce to „iba“ stáť za svojimi slovami, byť dôsledným a využiť šancu, ktorú priniesol čas a chybné kroky tých, ktorých motivácie sa základne rozchádzajú s verejným záujmom. Ak nebude iná možnosť, ešte stále sa dá vyhlásiť celomestská zbierka na kúpu lekárne, ktorá sa tak môže stať nielen skutočným majetkom nás všetkých, ale aj zjednocujúcim prvkom pri spoločnej ochrane nášho spoločného kultúrneho dedičstva.

Alex Tahy,

historik umenia - pamiatkar

Historické údaje boli čerpané z článku Fridricha Perényiho: „Bývalá jezuitská lekáreň Salvátor v Bratislave“, ročenka Bratislava 5/1969

Páčil sa vám článok?