Existujú duchovia, alebo si s nami iba zahráva naša myseľ?

Zdroj: pixabay

Ľudstvo odpradávna verí v existenciu nadprirodzených bytostí. O prvých bohoch sa hovorilo už za čias starovekých Egypťanov a tradícia viery v niečo medzi nebom a zemou u nás pretrváva dodnes vo forme rôznych náboženstiev či kultov. Predstava o duchoch a démonoch odjakživa sprevádzala vývoj snáď všetkých kultúr a náboženstiev.

Aj 70-ročná žena verila, že ju doma prenasleduje nadprirodzená bytosť. Hovorila, že u nej doma žije duch alebo škriatok, ktorý ju počas noci prichádza vydesiť a inak znepokojiť. Po tom, ako si vypočula možné vedecké vysvetlenie svojich zvláštnych zážitkov, okamžite sa jej uľavilo a zjavenia skončili. Psychológovia sú presvedčení, že vedecké vysvetľovanie paranormálnych zážitkov dokáže trpiacim priniesť úľavu, po ktorej často dochádza k odstráneniu problémov.

Profesorka psychológie pôsobiaca na Goldsmiths College (Veľká Británia) Alice Gregoryová sa pozrela na najčastejšie príčiny iracionálnych zvukov a obrazov, ktoré neskoro v noci prepadli už nejedného z nás.

Ku zážitkom, ktoré často hraničia s tým, čo poznáme, často dochádza, keď človek leží v posteli. Zvyčajne majú rovnaký priebeh: stane sa niečo nečakané – napríklad počujeme nevysvetliteľný zvuk alebo vidíme postavu. Veľakrát sa človek cíti ako prikovaný k posteli, čo automaticky vedie k predpokladu, že sme sa stali terčom vyvádzania nadprirodzenej bytosti.

Neuveriteľný príbeh

Poverčivý človek s prirodzene vysokou hladinou dopamínu v krvi sa v noci vracia domov. Kráča v tme kdesi mimo mesta. Desiatky minút vidí monotónne tmavé prostredie, počuje monotónne zvuky cvrčkov. Zhodou okolností kráča okolo cintorína alebo hrozivo vyzerajúceho starého domu. Prostredie je samo o sebe dosť sugestívne, ale o tomto konkrétnom cintoríne či dome kolujú historky o strašení. 
A potom sa v kríkoch niečo pohne. Nejasný tieň sa rozhýbe, lístie zašumí, ibaže vystrašený nešťastník bude vnímať niečo celkom odlišné. Pod vplyvom sugestívneho prostredia, dopamínu, vlastných presvedčení, autosugescií... a k tomu všetkému sa ešte môžu pridať halucinácie spôsobené nedostatkom vonkajších vnemov a ich rozmanitosti... sa zrodí pozorovanie ducha. Osoba ho bude vidieť celkom jasne. Prelud bude pre ňu zdanlivo úplne reálny. 
Zrodenie ducha

Na druhý deň ráno bude vydesený svedok svoju príhodu rozprávať kamarátom. Samozrejme, na všetko si nespomenie, lenže jeho pamäť tieto medzery doplní bez jeho vedomia. Vedome alebo nie, rozprávač zároveň kde-tu nejaký detail zveličí a iný opomenie. A od jedného rozprávania k ďalšiemu sa bude príbeh meniť. To si však rozprávač neuvedomí. A tak, keď bude príbeh o rok či dva neskôr rozprávaný znova, mnohé dôležité body sa zmenia bez toho, aby si to svedok uvedomil. Na svete bude mimoriadne presvedčivá príhoda pozorovania ducha. Ale mimoriadne presvedčivá iba pre toho, kto si neuvedomuje, aké zradné je ľudské vnímanie, aké nespoľahlivé je očité svedectvo a ako ľahko možno vidieť veci, ktoré neexistujú. 

Poznatky o povahe ľudskej mysle síce priamo nevyvracajú existenciu duchov, no jednoznačne zvyšujú kritériá, ktoré musí spĺňať ich potenciálny dôkaz. Očité svedectvo (ani ľahko sfalšovateľné fotky či videá) ho nespĺňa. 
Bremeno dôkazu leží na pleciach tých, ktorí prichádzajú s fantastickými tvrdeniami. Napríklad mnohí fyzici by s otvorenou náručou privítali možnosť výskumu týchto záhadných bytostí – desiatky mladých vedcov by si mohli vystavať kariéry, istotne by sa rozdala prinajmenšom jedna Nobelova cena. Ibaže všetko, čo sa o problematike duchov a strašenia podarilo za posledných viac ako 150 rokov zistiť, nasvedčuje javy patria do sféry výskumu psychológie, neurovied a folkloristiky. 

(vnen)