Klaviristi sú neviní, terč hľadajte inde

Možno mi moji staručkí pedagógovia prepáčia, ale naozaj je už dávno, čo som čítal tie skriptá, takže autora neviem, poznám len obsah toho citátu, čo hovorí, že ak je v bare neporiadok, nestrieľajte na klaviristu, zvyčajne je nevinný.

Povedal to na obranu novinárov, ale neplatí to len v tomto vzťahu. Platí to napríklad aj o takom jave, ako je demokracia. Predvolebná hektika totiž často vyvoláva pocity, že za neporiadky a nedodržané sľuby môže len toto spoločenské usporiadanie. Hlúposť. Iný citát, takmer taký starý ako demokracia sama, hovorí, že demokracia jedinca sa končí tam, kde sa začína demokracia druhého.

Netreba príliš veľa škôl, aby z tejto pravdy človek vyčítal, že moderna neznamená totálne vymazanie starého. Ešte je dosť početná generácia, ktorá sa pamätá na dva veľkorozmerné pokusy vymazať „nehodiace sa“ a nastoliť „hodiace sa“. Napokon sa v ukázalo, že oboje „hodiace sa“ stálo za fajku močky a bolo neschopné prežiť aj za podpory moci a násilia.

Ľudské vzťahy sa totiž neformovali len toľko, čo si pamätá jeden nepríliš letitý človek. Formovali sa a ustaľovali toľko dlhých generácií, že bolo potrebné na ich zapamätanie pamäť spoločenskú. Ak už dvakrát za život jedinej generácie elementárne pravidlá korektných medziľudských vzťahov (lebo hranica mojej demokracie susediaca s demokraciou tvojou je čírou korektnosťou) vstali z popola, asi to znamená, že vstanú znovu. Vždy.

Tie pravidlá sú napríklad spoločenská angažovanosť, lebo ak susedí moje právo s právom iného, susedí aj moja zodpovednosť s jeho zodpovednosťou. Alebo úcta k právu. A ďalšie také samozrejmé a práve teraz nebežné veci, slušnosť, odmietanie nafúkanosti a nadradenosti, taktnosť, dodržiavanie slova. Vždy chránili, a ak sa nemá spoločnosť rozsypať, aj budú ochraňovať tmel, ktorý ľudské spoločenstvo spája.

Aj ja sa pýtam, prečo práve teraz, keď som tu, tieto veci chýbajú. Ale tiež viem, že budú chýbať, kým budeme radšej strieľať po klaviristovi, než hľadať pravých vinníkov neporiadku v bare.