Kľúčová otázka znie - kto to všetko zaplatí

Kolotoč sa nám už roztočil. Ešte sme si ani nestihli zapamätať mená všetkých, ktorí nám chceli v budúcnosti urobiť život v Bratislave krajší a už musíme zo zoznamu niektoré mená škrtať.

Vážení totiž akosi trošku zabudli, že hra má svoje pravidlá. Napríklad, že poslanec by mal bývať tam, kde kandiduje. Alebo že ľudia z mestskej časti A sa podľa zákona nemajú prečo na petičných hárkoch vyjadrovať, koho by chceli za poslanca v štvrti B.

A možno sa nájdu ešte aj iné chyby, tieto menujeme len na úvod. Pretože hoci to zákon chápe ako formálny nedostatok, verejnosť by to mala chápať ako nedostatok úcty k nej zo strany uchádzača o konšelské kreslo. Konšeli by mali mať úctu k verejnosti. Lebo tam nesedia len z jej vôle, ale aj za jej peniaze. To je tiež len taký praktický pohľad, ale je to zároveň aj odpoveď na kľúčovú otázku. Tieto formálne nedostatky majú totiž svoje neformálne dôsledky.

Dôsledky sa pravidelne prejavujú na stránkach našich novín. Povedal mi istý čitateľ: „Rád vás čítam, ale vždy sa rozčúlim, to si v tom našom meste naozaj môže robiť kto chce,  čo chce, alebo existujú aj nejaké pravidlá?“ Pravidlá existujú a dohliadať na ne by nemali len noviny, ale aj - a najmä - poslanci. Tí by mali dohliadať nielen na platné pravidlá, ale aj na chýbajúce pravidlá. Mesto by bolo potom bez pochýb krajšie, život v ňom pružnejší a ľudia spokojnejší.

Žiaľ, poslancom často chýbajú pravidlá, ktoré verejnosti nechýbajú, a tak sa tomu nášmu rozčúlenému čitateľovi ani nečudujeme. Snažíme sa však dohliadať.  Nemá to len pozitívne stránky. Dostávame aj nepodpísané listy a e-maily a niekedy telefonujú aj ľudia, čo sa ani nemienia predstaviť.

Sme tu na to, na čo sú noviny v každej civilizovanej spoločnosti - na verejnú kontrolu. Prípadne na verejné návrhy. Aby sme zrkadlili realitu a jej odraz v názore verejnosti. Preto nemôžeme každému vyhovieť. A napokon - normálne veci by sa nemali chváliť, na nenormálne by sa malo poukazovať. Kto, ak nie noviny? Nejde o potešenie, ale o povinnosť. Ten kolotoč sľubov a prešľapov raz bude musieť niekto zaplatiť. Verejnosť. A to sme aj my.