NÁZOR: Často si musíme vybrať menšie zlo

Priznám sa, že po piatich rokoch pôsobenia v politike som si myslel, že ma už nič nedokáže prekvapiť. Marcové parlamentné voľby ma však prekvapili poriadne. Nebojte sa, nejdem ich hodnotiť, skôr ma zaujala tá hystéria určitých obyčajných ľudí po voľbách.

Cením si politickú odvahu politikov, dokážucich zostaviť vládu, ktorá na prvý pohľad bola ťažko predstaviteľná a ktorá môže znamenať ich politický koniec. A som zdesený z hystérie, ktorú vyvolali ľudia, ktorí sa už roky v politike prezentujú len prázdnymi slovami. Vláda ešte ani nevznikla a už sa demonštrovalo. Kde sa podela elementárna politická slušnosť nechať čas na prácu tým, ktorí zostavili vládu, nech ukážu, čo vedia. Začínam sa báť toho, že u nás má pravdu len ten, kto najviac kričí. Tomu dávajú médiá najviac priestoru. Akú šancu majú poctiví, slušní, pracovití politici dostať priestor sa vyjadriť? Z vlastnej skúsenosti viem, že malú.

Keď niekomu nezainteresovanému vysvetľujem svoju prácu, často používam nasledujúci príklad. V pondelok musím v práci urobiť 10 rozhodnutí. Väčšinou sa musím rozhodnúť medzi zlým riešením a ešte horším. Dobré riešenie je naporúdzi málokedy. V utorok ma čaká v práci opäť 10 rozhodnutí. V stredu tiež. Ak ich nespravím, tak vo štvrtok je ich už 40. Často sa treba rozhodnúť v priebehu niekoľkých minút. S odstupom času sa ma niekto opýta, prečo som urobil také zlé rozhodnutie. Darmo mu vysvetľujem, že v čase rozhodovania nebolo lepšie riešenie. Jednoducho volím menšie zlo. A nie som sám, väčšina z nás sa v živote stretla so situáciou, keď si vyberala len medzi zlými riešeniami. Politici to musia robiť prakticky denne.

Už viac ako rok som aj poslancom v mestskom zastupiteľstve Bratislavy. Často na zastupiteľstvách sedím v nemom úžase, čo podaktorí kolegovia dokážu povedať. Ak sa niekto počas prerokúvania jedného bodu viackrát prihlási do rozpravy a hovorí dokola to isté, niečo nie je v poriadku. Väčšinou ide o nezávislých poslancov – aktivistov, ktorí neprichádzajú s riešením, ale bezhlavo do radu všetko kritizujú.

Pred pár mesiacmi sa nám v Devínskej Novej Vsi podarilo dokončiť projekt sanácie gudrónov v kameňolome Srdce. Išlo o skládku toxického odpadu v lese v blízkosti chránenej krajinnej oblasti. Bol to výsledok dlhoročnej tvrdej práce a výsledok je jednoducho úžasný, veď išlo o milióny kilogramov chemického svinstva. Verte, neverte, aj pri tomto projekte sa našiel občiansky aktivista, ktorý ho spochybňoval a všemožne sa snažil zabrániť vývozu a likvidácii gudrónov. Ten istý aktivista teraz spolu s kolegami bojuje za obmedzenie ťažby v mestských lesoch. Nedá mi nespomenúť zopár faktov. Prirodzený prírastok v lesoch je cca 18 000 kubických metrov dreva za rok. Teda toľko, koľko sa až do obmedzenia ťažby v mestských lesoch ročne ťažilo. Tieto lesy sú prestarnuté a potrebujú postupnú obnovu, nie konzervovanie nevyhovujúceho stavu. Nedávno sa mestským lesom dostalo významného ocenenia, keď sa dostali do rebríčka top 10 lesov na svete v The Telegraph. Dostali sa tam preto, lebo sa lesníci o les poriadne starali a ťažili toľko dreva, koľko bolo dobré pre les a nie koľko si zmysleli aktivisti. Mestské lesy boli vždy lesmi osobitného určenia – prímestské rekreačné lesy, v ktorých sa ťažba dreva realizovala v súlade s pravidlami 2. stupňa ochrany podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Som zvedavý, čo budú hovoriť aktivisti, keď necháme les napospas a o pár rokov starý strom niekoho prizabije. Veď oni žiadnu zodpovednosť nemajú a kričať je také ľahké. Pevne verím, že zvíťazí zdravý rozum a nielen tí, ktorí veľa kričia. Nehovoriac o tom, že obmedzenie ťažby v mestských lesoch stojí Bratislavu ročne 300 000 eur. Sme naozaj takí bohatí a hlúpi?

Milan Jambor, starosta Devínskej Novej Vsi