Návraty niekedy čarujú inak, ako čakáme

Vždy, keď sa vraciam z krajín ležiacich na západ od Bratislavy, pokochám sa pohľadom na Hrad, aj keď mi pred časom avantgardno-pokrokoví architekti odhryzli jeho spodnú časť.

Keď vidím ten prevrátený stôl, to som doma, aj keby hneď praskla nádrž alebo poloos. Aj keď je hmla, tuším, kde je, akoby sa dal cez ten opar nahmatať a to je tiež akoby som ho videl. No od istého času ma nechytá len radosť, lež aj zlosť a jed, , ale popri potešení zo siluety symbolizujúcej veľkosť môjho mesta mám pocit hanby za malosť mojich spoluobčanov, predovšetkým tých volených a menovaných.

Zhodou okolnosti som sa v priebehu týždňa som sa dvakrát takto vracal a teda štyrikrát som precestoval Rakúsko, kde vládne na cestách ešte väčší stavebný ruch ako v Bratislave a na celom Slovensku. Skutočný vlastenec mi to neuverí, my sme predsa najpracovitejší a podobne, ale naozaj tam makajú. Áno, majú aj zápchy na cestách a vlastenci, ktorí vedia po nemecky, vravia , že to v aj v rádiu stále hlásia.

No a práve o toto ide. Oni to hlásia. Verejnosti. No najprv si to nahlásia medzi sebou. Zažil som práve teraz takú situáciu, že sa stala veľmi ťažká nehoda a naozaj cestu uzavreli. Na niekoľko hodín. Ihneď (teda hneď a zaraz) polícia a záchranné zložky zorganizovali perfektné obchvaty a navádzali vodičov na každej križovatke. Išli sme síce hodinu po horských cestách namiesto dvadsiatich minút po ceste prvej triedy, ale nestáli sme hodiny a policajti a tí druhí dokázali, že sú tam pre službu verejnosti.

A ešte aj tie obchádzky na diaľniciach. Žiadne maľovanie čiar hore-dolu drahými farbami. Len nalepené pásky - keď sa skončí, tak ich odtrhnú a vodič potom nemusí lúštiť krížovky na asfalte.