Radšej hladkať bobinká, ako bojovať

Bola to celkom obyčajná agentúrna správa. Informácia o tom, koľko ľudí sa vyjadrilo k tomu, že na južnom konci Petržalky má vyrásť nové sídlisko aj s infraštruktúrou pre sedem a pol tisíca ľudí. Malé mesto.

Taká správa by nemala čím šokovať, rozpráva len o normálnom úradnom procese. Táto šokovala. V Petržalke býva podľa štatistikov vyše stojedenásťtisíc dospelých ľudí. K plánu výstavby došla na ministerstvo jediná pripomienka.

Takže s činžiakmi, biznis centrami a veľkým športovým areálom zjavne všetci Petržalčania i iní občania súhlasia.

Dokedy?

Poviem vám. Presne dovtedy, kým sa nezačne stavať. Potom zasa z tohto národa povstanú desiatky a možno stovky naslovovzatých odborníkov a budú mať výhrady a pripomienky a návrhy. Po funuse.

Zvykli sme si chodievať po funuse a potom nariekať, že bol pohreb bez nás a aké je všetko nespravodlivé. Ak však máme šancu a priestor vyjadriť sa - to nás nebaví. Prečo asi? Nuž preto, lebo v riadnom termíne treba na svojej pripomienke pracovať, byť vecný. Je to oveľa namáhavejšie, ako zúčastniť sa na proteste, ktorý už nemá šance a my to vieme vopred. Lebo po neúspechu budeme tak príjemne boľaví, doráňaní a nepochopení. Budeme si môcť povedať, že svet je zlý a my sme len jeho bezbranné obete. A bobinká si budeme hladkať.

Vôbec netvrdím, že každý investičný zámer je dobrý. Netvrdím dokonca ani to, že komunikáciu tých, čo zo zákona majú predkladať projekty na posúdenie, s verejnosťou pokladám za výbornú - ani dobrá nie je. Ani to netvrdím, že sa mi páči všetko, čo vyrástlo a vyrastie. No pripomienky k tomu, čo som chcel zmeniť, som dal v čase, keď sa to malo (hoci aj boli neúspešné), lebo tak sa to má robiť.