Kruhy dojímajú zakaždým z iného dôvodu

Keď sa pozerám na olympijskú parádu, nikdy sa neubránim dojatiu a nehanbím sa za to - v človeku sa niečo skloní, keď najprv vidí stelesnené očakávanie nového ľudského zázraku a potom zhmotnenú radosť jeho tvorcov.

Myslím si, že väčšina z nás by mala podobné pocity, aj keby športovci prichádzali i odchádzali bez tej parády, niekedy si dokonca myslím, že tá paráda je tam len preto, aby bola. Lebo v pochodoch olympionikov je sila myšlienky, ktorá má tritisíc rokov a asi aj viac, tam vidíš, že myšlienka, dobrá myšlienka, je večná a aj keď sa stratí človek, ona bude cirkulovať vesmírom.

A tým nás olympijské hnutie robí lepšími.

A potom som dojatý (ale zasa inak), keď sa pozriem na našu realitu a keď ju počúvam. Ako napríklad ráno pred slávnostným zapálením kruhov, keď šéf našej výpravy rozpráva o tom, že je prestarnutá a v posledný deň pred výstrelom štartovacej pištole dodá športovcom sily slovami o tom, že bude treba omladzovať. Ako? Tak po našom? Pôjde bratranec, kamarátov syn či synova bývalá frajerka? Neboli náhodou dajaké olympijské limity, ktoré museli títo „prestarnutí“ splniť, aby išli? Ak áno, nie je potom pravdou len to, že ti mladší sú skvasené buchty, keď neporazili starých? Alebo ešte horšie - tak málo dávame našej mládeži, že máme prestarnutých športovcov?

No potom to dojatie prekvasí do iného. Málokedy som tak tuho držal palce, ako keď „prestarnutý“ Marek Matiaško bežal do cieľa v disciplíne, v ktorej máme len malú pravdepodobnosť žať - byť v prvej päťke v biatlone mužov znamená nechať za sebou najmenej desať favoritov. A čo ešte v deň druhý, keď „prestarnutá“ deva, tu od susedov, tridsaťtriročná mama odstrčila za seba okrem jednej všetky svetové jednotky?