Šou nie je realita, realita je šou

Náramne sa mi páčia silné typy. Viete, taký ten, čo nasadí spodný bas a bohorovne rozhodne akúkoľvek diskusiu, pričom jasne dáva najavo - som najsilnejší, teda aj najmúdrejší, mám teda najväčšiu pravdu. Mám vždy pravdu.

Vpadnú doprostred diskusie a ihneď ju neomylne ukončia svojím jediným presným a nezvratným záverom. Majú argument - ich sile neodoláš. Ani žiadna pravda. Preto si z času na čas rád pozriem reality šou.

Treba povedať, že nejde len o typy, ktoré šermujú pravdou muskulatúrnou, ale aj pravdou politologickou, kultúrnou, ekonomickou. Všetky skupiny svalovcov majú spoločné aj to, že ich svaly, hmatateľné či obrazné, sú rýchlokvasené, ľudovo povedané vybudované a udržiavané za pomoci bobulí. Bobule do svalovcov všetkých kategórií napchávajú ľudia, ktorých v bežnom živote voláme kumpáni. Sú totiž od pravdy toho svojho svalovca závislí, existenčne, politicky i inak.

Prejavom svalnatej pravdy v živote je napríklad to, že ak má minister v rezorte neporiadok, jedným šmahom zruší nielen predsedu odborov, ale odbory celé, z čoho je škandál a na chvíľu sa zabudne na verejné obstarávanie bez súťaží. V kultúre, ako napokon všade, majú zmysel aj peniaze. Kultúrni svalovci preto neomylne vedia, že Dostojevskij je somarina, lebo sa ho nepredá ani promile z toho, čo z ružovej knižnice - a tak aj vysvetlia prípadnému autorovi, čo so svojím rukopisom môže. Komerční svalovci sa zasa tvária, že nedodávajú do obchodných reťazcov nazelenalé mäso. A tak dokola. Všade narazíme na svaly - a vlastne tak nám treba. Nebránime sa im.

Len si pozrieme reality šou a tvárime sa, že sme to ani nevideli, lebo iní svalovci vopred vyhlásili, že je to blbosť. Možno je. No jej pozeranie má svoje ospravedlnenie: Nie je to život, je to len šou, a preto pomerne často najsvalnatejší prehrávajú. Pravdou však je, že by sme sa mali hanbiť za realitu. To je zlá šou.

Gustav Bartovic