Zagágané husi aj v dospelosti triafajú presne

Keď sme boli deti, vytešovali sme sa, keď sme niekoho nalapali na hruškách, a aby sme ho ešte viac vytočili, skandovali sme: „Zagáganá hus trafí.“ Kdesi v podvedomí nás šimral strach, že s dospelosťou sa tento druh (intelektuálnej, čo sme ešte nevedeli) zábavy stratí.

Sladký svet detskej naivity! Čím sme ďalej od krátkych nohavíc, tým viac zagáganých husí. Možno práve toto je prameň večnej rebélie dospievajúcich, tá hrôza zo zistenia, že svet dospelých vôbec nie je lepší ako ten, ktorý práve opúšťajú. Potom sa v tom učíme chodiť, tak opatrne, aby sme narobili čo najmenej črepov a gagotu, ale, panebože, nedá sa.

Napíšem napríklad, že cez križovatku chodí na červenú traktor s kulisami. Nemôžem napísať, že cez križovatku išiel na červenú traktor s vlečkou plnou pšenice - nebolo by to vierohodné. Nemenujem teda, čí je traktor, načo vyvolať gagot? V Bratislave nie je síce more firiem, ktorých traktory ťahajú za sebou kulisy, ale tiež nie je len jedna. A - bác. Napíše zodpovedný pracovník práve tej, ktorej traktor som tam videl. Absolvent fakulty inžinierstva etiky začne lekciou pre šéfredaktora, ako sa má eticky správať, autora riadkov označí za klamára a priestupcov za vynikajúcich vodičov s miliónom kilometrov bez nehody a prechodu na červenú. A uspokojí sa.

Potom vyjdeme z redakcie na ulicu a v jednosmerke v protismere prichádza auto s košickým evidenčným číslom. Jeden z nás položí rečnícku otázku, či je značka na konci ulice malá. Druhý rečnícky odpovie, že to je preto, lebo do všetkých novín cezpoľní vodiči píšu, že Bratislavčania sú tí najhorší vodiči. Pod tlakom áut idúcich z jednosmerky (pomer 1:12) Košičan vycúva, na križovatke sa prudko zvrtne správnym smerom a spolujazdec nás z bezpečnej vzdialenosti bombarduje plastovou pollitrovkou s kolou. Správne trafí jedného z nás do kolena.