Ťažko robiť veľké mesto s malými ľuďmi

Vrátila sa mi žena zo služobnej cesty z Prahy. Nadšená, čo bolo podozrivé, lebo nestihla kúpiť žiadne módne novinky.

„Predstav si...“ začala a ja som počúval. Akoby sa vrátila z iného sveta. Referovala mi, že v Prahe sa zo žiadnej vedľajšej cesty nikto drzo netlačí do kolóny, pretože sa v tej kolóne vždy zakrátko nájde šofér, ktorý s úsmevom a pokynutím ruky pustí votrelca pred seba. Rovnako sa vraj dá prejsť z ľavého jazdného pruhu do pravého a naopak - stačí dať smerovku a sledovať bočné zrkadlá. Povedala ešte neuveriteľnejšiu vec - vodiči rešpektujú rýchlostné obmedzenia. Niežeby na štyridsiatke išli všetci maximálne tridsaťdeväť, ale nikto tam nejde päťdesiat a tobôž nie stovkou, ako je zvykom v tomto našom veľkomeste na Dunaji. Videla vraj tri autá letieť po sídlisku osemdesiatkou, ale tie mali na zadku nalepené vyčančané „SK“. A napokon vyhlásila, čo som však už vôbec neveril, že tam ani vodiči ani chodci nejdú na červenú.

Žena dôvodila ďalej - vysvetlila mi svoje nadšenie a zároveň odôvodnila, prečo je nadšená, hoci nemá tentoraz žiaden nevyhnutne potrebný nový svetrík (šiesty zelený, alebo niečo podobné). V Prahe je človek v obchode vítaným hosťom a nie nepriateľom predavača. Vítajú ho s úsmevom a s úsmevom vyprevadia, aj keď si nič nekúpil. Tak tú hodinku času, čo jej vystala, strávila tým, že nič nekúpila, len sa jednoducho nechala kúpať v úsmevoch a dobrých radách predavačiek z butikov, aby nabrala silu na šoférovanie späť, veď ju mohli čakať našinci.

A vtedy som dokonale pochopil, že krásne veľkomesto z tohto tu nespravíme veľkými budovami, ale len veľkými ľuďmi. Poznám veľkomestá s menším počtom obyvateľov a poznám aj rovnako veľké otrasné slumy, čo naozaj nie sú veľkomestom. Rozdiel medzi týmito dvoma typmi komunít je práve vo veľkosti ľudí.

Gustav Bartovic