Iná strana psa je zakopaná v nás

Každoročne, keď sa skončia bratislavské prázdniny, ustane aj zvláštna invázia do dedín na okolí. Invázia nechcených psov. Začína sa na prelome júla - augusta a eskaluje až do posledného prázdninového víkendu. Po dedinách a ich okolí sa túlajú zvieratká čistokrvné i zlatí a prítulní miešanci a tí, ktorých sa niekto neujme, pomaly divejú. Túlajú sa dovtedy, dokedy ich poľovníci ako škodnú nezastrelia.

Nebudem kritizovať organizácie, ktoré by sa mali nechcenými domácimi zvieratkami zaoberať, lebo si nemyslím, že sú ten správny cieľ. Treba sa zaoberať ľuďmi, ktorí chcú nechceného psa, dajú ho decku a držia doma, dokedy to dieťa baví a potom ho odložia, ako sa odkladajú nechcené veci. Ba - ešte aj nechcený črepník gazdiná uchová - veď čo keby raz?... Lenže zviera nie je vec. Zviera, ako vám každý slušný pedagóg a psychológ povie, je prostriedok, ktorým sa u dieťaťa pomáha budovať citový život, pocity zodpovednosti a tolerantnosti, vytrvalosť a kladné povahové vlastnosti vôbec. A to už nechcem hovoriť, že pred pár rokmi britskí lekári dokázali, že výchova dieťaťa so zvieratkom znižuje aj jeho náchylnosť k alergiám.

A už vôbec nechcem nikoho nahovárať na to, aby si psa zadovážil. Viem, že na mnohých psíčkarov je prečo mať zlosť (nie na psa, na majiteľa), chcem len povedať že psí problém má aj druhú stránku. A to nie je len druhá strana psa, to je druhá strana nášho života. Pretože to, o čom rozprávame, je to akých vlastne ľudí robíme z detí. A s nimi budeme žiť my. Keď budeme starší a menej vládni. Keď nás možno takisto odložia, lebo veď čo, tak to robíme od mala.

Gustav Bartovic