Veľké zhromaždište pri Dunaji

Prírodné národy mali miesta, kde sa schádzali, aby zabudli na kmeňovú nevraživosť, aby sa presvedčili o svojej sile a početnosti a niekedy mi to veľké mesto, ktoré vyrástlo z mojej malej Bratislavy, takýmto pripadá.

Ona vlastne bola takým miestom tisícky rokov dozadu - stretali sa tu nielen kmene, ale rôzne kultúry a treba povedať, že to neboli stretnutia bojové, ale stretnutia odovzdávacie, tu sa kultúry miešali a obohacovali. Nech sa už sídlo na Hradnom vrchu a jeho úpätí volalo akokoľvek, vždy bolo mnohonárodné a to si nieslo až do moderných čias, keď sa v ňom ešte aj spolky a noviny nazývali trojjazyčne. Po pravde, ak by sa mali volať podľa všetkých prítomných etník, v novinách by asi nezostalo miesto na text. Nie je však dôležité, koľko rečí obyvatelia Bratislavy používali, ale že ich užívali v porozumení a tolerancii.

Čo sa, žiaľ, takmer celkom vytratilo na sklonku minulého storočia, keď sa pre industrializáciu začali do mesta schádzať reprezentanti jednotlivých krajov jediného národa. Ani nemali odlišnú reč, len nárečia, ale značne im chýbala bratislavská tolerancia a úsmev na ulici. Uzatvárali sa do krajových skupín, hádam v obave zo skupín druhých, neviem, ale viem, že veľa z toho pretrvalo až do storočia tohto. Nárečia krajové síce splynuli s novým nárečím bratislavským, apgrejdol ho slang doby PC, len ten neúsmev, ten sa nevytratil, ešte stále tu cítiť smiešne ohromnú sebavážnosť a malú toleranciu.

Gustav Bartovic