Získaná miera zodpovednosti

Diskutovali sme s istým človekom, ktorý strávil prácou v samospráve celý život.Vypestoval si taký vzťah k obci a pocit zodpovednosti za ňu, že to prešlo aj na jeho syna. A ten, len čo dostal občiansky, išiel s ním na najbližšie zasadanie mestského zastupiteľstva ako občan a chodieval tam a kládol otázky, ktoré neboli vždy príjemné ani otcovi.

Ale tento chlapec ešte predtým, než mal občiansky, chodieval na brigády, keď sa chlapi rozhodli na jar vykášať trávnik v obecnom parku, či na jeseň zhŕňať lístie.

Zhodou okolností poznám aj toho chlapca. Už je veľký a nežije v rodičovskej domácnosti, ale pracuje vo veľkom meste a dobre zarába. No ešte stále nehádže papieriky okolo seba a ohorok cigarety ponesie aj stovku metrov, kým nenatrafí na kôš alebo aspoň kanál.

Žije v tom veľkom meste a ešte stále sa nepokladá za jeho obyvateľa, patrí tam, kde žijú jeho rodičia, ale v tom veľkom meste sa správa rovnako, ako doma. Akoby mu to v tom najlepšom slova zmysle všetko patrilo a on musel niesť za to zodpovednosť, lebo pred Bohom a kultúrnymi ľuďmi je to tak - čo je tvoje, o to sa musíš starať. A neospravedlňuje ťa ani to, ak tak nerobia druhí.

Toto je asi tá najvyššia hodnota, ktorú v sebe nesie rozumný lokálpatriotizmus. Napriek tomu, že žijeme v čase globalizácie, múdri ľudia sa snažia o to, aby sa rozumný lokálpatriotizmus v ľuďoch zakoreňoval. Je to jednoduché a jasne to sformuloval už Komenský – od známeho k novému, od seba ku svetu. Získaná zodpovednosť má totiž aj tú vlastnosť, že sa nezvrhne na nenávistnú xenofóbiu alebo jedovatý vzťah ku všetkému, čo nie je moje, naše. Získaná zodpovednosť je spôsob, akým obdarúvame svet okolo a ako mu v sebe urobíme miesto. Je to spôsob žitia a treba dodať, že jediný perspektívny. 

Gustav Bartovic