Ďalšie spomienky na Valonskú ulicu

Bývalí obyvatelia Valonskej ulice č. 26 páni Rudolf Pinďák a Karol Menschy v závere článku o Valonskej ulici ma podnietili k tomu, aby som sa pripojil so svojou spomienkou na túto ulicu, kde som v rokoch 1947 - 1963 býval a pôsobil a uzatvoril tak históriu tejto navždy zaniknutej ulice nášho mesta.

Som odchovancom Prievozu - Oberufer - Férivé - nech si každý podľa národnosti vyberie, čo mu je bližšie. Okrem toho som sa vyučil za cukrára u firmy Augustín v Avione, čo je na dohodenie kameňom od Valonskej ulice. Z rozprávania pána učiteľa dejepisu na učňovskej škole na Vazovovej ulici, ktorá vtedy susedila s Valonskou ulicou, som sa dozvedel, že územie, na ktorom sa táto ulica nachádza, bolo niekedy počas švédskych vojen vojenským cintorínom, kde boli pochovaní padlí vojaci - príslušníci valonského bataliónu, ktorí pochádzali z južného Belgicka, teda z Valónska.

Rozširujúce sa mesto využilo už dlhé roky spustnutý a zaniknutý cintorín a miestni občania si na jeho mieste postavili nízke, prízemné domy, mnohé si vinohradníci, nazývaní heirigeri, podpivničili a novo vzniknutú ulicu premenovali podľa starého cintorína na Valonskú.

Ja som sa s rodinou prisťahoval až v roku 1947 a bol som národným správcom domu a s ním súvisiacej cukrárskej dielne po bývalom majiteľovi Pavlovi Ivanitschovi, ktorý ako príslušník nemeckej národnosti utiekol s ustupujúcou nemeckou armádou na západ pred postupujúcou Červenou armádou, ktorá oslobodila Bratislavu v apríli 1945. Mne ako príslušníkovi národnooslobodzovacieho boja a účastníkovi Slovenského národného povstania bol tento vyprázdnený a schátraný objekt pridelený až v roku 1947, teda až vtedy, keď už bol dokonale vyrabovaný predošlými užívateľmi.

V skutočnosti to bol síce dvojizbový byt a vtedy bola o byty núdza, ale keď som chcel v ňom ubytovať svoju rodinu, musel som ho najprv od gruntu opraviť. Keď som chcel ako-tak fungovať a uživiť svoju rodinu, najprv som musel za vlastné peniaze zakúpiť térový papier (lepenku) a prikryť ním deravú šindľovú strechu, aby mi netieklo do kotlíkov a do pečiva.

Štefan Behúň, Valonská ulica 17
(Pokračovanie v budúcom vydaní)
LIST ČITATEĽA