Nenaučili sme sa separovať odpad

To množstvo odpadkov a odpadov na okrajoch bratislavských sídlisk a v okolitých lesoch nepoukazuje len na všeobecnú nízku úroveň environmentálneho cítenia občanov. Poukazuje tiež na to, že kompetentné orgány štátnej správy a samosprávy aj napriek pomerne dobrému zákonu o odpadoch nedávajú občanom nijako pocítiť, že ukladať odpad mimo miest na to určených je priestupkom, za ktorý je možné „vyfasovať“ pokutu.

Je otázne, či samotní mestskí policajti vedia, že vyhodenie čo i len jedinej PET fľaše do voľného priestranstva je priestupkom. Ak to vedia, tak vôbec nevidieť, že v zmysle toho postupujú. Veď kto už v médiách počul alebo čítal, že by mestská polícia či kompetentné orgány informovali o udeľovaní pokút za tento druh priestupkov.

Podľa zákona o odpadoch by dokonca mala byť už pomerne dávno samozrejmosťou aj povinnosť separovania odpadov v miestach, kde sú na to vytvorené podmienky. Je priestupkom, ak niekto napríklad šupy zo zemiakov, alebo použité „pampersky“ vyhodí do nádoby určenej na zber papiera, alebo sklenené fľaše nevyhodí do nádoby na to určenej, ale do nádoby na zmesový odpad, lebo k nádobe na fľaše musí urobiť tri kroky navyše, alebo mu je zaťažko odpad triediť. Žiaľ, takýto jav je úplne bežný. Pritom separovanie odpadov nešetrí len životné prostredie, ale aj naše peňaženky.

Je pozitívne, ak v posledneom čase sa na nádoby na odpad nalepili oznámenia: „Sídlisko nie je smetisko“. Bolo by vhodné pridať k tomu ešte upozornenie, že separovať odpad je zákonnou povinnosťou, ak sú na to vytvorené podmienky. Taktiež chýbajú dostatočné informácie o tom, kde občan môže ukladať nebezpečný odpad, napr. žiarovky, drobné batérie, zvyšky farieb a pod. To všetko na 99 percent končí v zmesovom odpade.

Priemerný občan Slovenska ročne vyprodukuje približne 290 kg komunálneho odpadu. Spoločne vyprodukujeme každý rok asi 1,6 milióna ton komunálnych odpadov. Prieskumy ukazujú, že až 80 percent „nepotrebného“ odpadu by sme ešte vedeli využiť, ak by sme nevyhadzovali všetko do jedného koša.
Mgr. Marcel Burkert, Bratislava
LIST ČITATEĽA