Ako sa na korze hazarduje so životom

Predstavte si, ako si vykračujete po Michalskej ulici, rozprávate sa s rodinou, vtom okolo vás bleskovo preletí cyklista tak, že sa o vás v tej rýchlosti dokonca obtrie a „reže“ si to ďalej cez dav ľudí a turistov hlbšie do korza. Cyklisti sú čoraz bezohľadnejší a korzom prechádzajú takou rýchlosťou, že ak by sa malé dievčatko vyšmyklo svojej mamičke, aby pohladilo usmievavého Čumila, tak... viete si to predstaviť.

Jazdia ako pretekári pomedzi ľudí a to i vtedy, keď je korzo preplnené návštevníkmi. V prvom rade by mala zasiahnuť polícia, tá je na mieste činu. Aké však bolo moje prekvapenie, keď okolo mňa až nebezpečne rýchlo prešiel cyklista na chodníku pri Námestí SNP. Hneď vedľa stál policajt, no netváril sa, že by ho to zaujímalo. Nedalo mi to a kým som ešte v šoku stál, spýtal som sa:

J: Pán policajt, to môže takto rýchlo jazdiť cyklista medzi chodcami? P: Rýchlo? Vy ste hádam namerali, ako rýchlo išiel? J: Nie, presnú rýchlosť neviem, ale istotne ste si všimli, že predbehol mňa, aj ďalších 10 ľudí pred nami. P: A čo tým chcete povedať? J: Iba toľko, že v zákonníku sa píše, že cyklista alebo korčuliar na chodníku môže ísť maximálne rýchlosťou chôdze. P: V zákonníku? V akom? V Zákonníku práce? (s pohŕdavým úsmevom) J: Nie, v zákonníku nie, prepáčte - v zákone o doprave na pozemných komunikáciách. (práve som dokončil autoškolu, vďaka tomu to viem) P: A to som mal vari za ním utekať? (dokonca s urazeným tónom)

Ignorancia, hlúposť a nezodpovednosť. Utekať za ním nemusel, pretože keď predbehol nás, zastavil na priechode asi 3 m od toho policajta a to tak, že „zaflekoval“, policajt si ho dokonca všimol. Až potom čo prešlo auto, pokračoval ďalej. To len vykresľuje, ako odhodlane bojujú policajti proti priestupkom. Na čo čakáme? Kým naozaj niekoho cyklisti na korze nezrania alebo nezabijú, ako sa to stalo na petržalskej hrádzi? Polícia si to nevšíma, mesto spí a ľudia, ktorých cyklisti ohrozujú, si len zašomrú. A tak sa to robí na Slovensku vždy, problémy sú, ale čaká sa, až kým sa niekto nezabije, potom sa o tom začne hovoriť.
Fedor Mikulík, Petržalka
LIST ČITATEĽA