Predstaničné námestie je urážkou F. Liszta

Ak porozumieme starým koncepciám o Franzovi Lisztovi, s prekvapením zistíme, do akej miery aj totalitný systém prekvapivo súhlasil s promaďarskými koncepciami vidieť Franza Liszta ako tuláka, nomáda či Cigána. Neprekážalo to ani tej časti muzikológov či znalcov kultúry, od ktorých by sme mohli očakávať aj iné názory. Dnes už vieme, že celý problém okolo osobnosti Franza Liszta spočíval v nekonečných diskusiách okolo jeho identity.

Navrhnúť námestie Franza Liszta v priestore Hlavnej stanice vyzerá na prvý pohľad ako niečo racionálne, ba uspokojujúce. No z hľadiska hlbších kulturologických pohľadov takýto návrh nesie so sebou viac záludností alebo aj zásadných anomálií v samotnom prístupe, ktorými je tak silne poznačená práve Bratislava. Veď už len skutočnosť, že ulice pomenované po známych umelcoch hlavného mesta Slovenska, napríklad po Hummelovi, Haydnovi, Beethovenovi a iných (samozrejme, patril by sem aj Liszt), sa nenachádzajú v starom historickom meste, je niečo neprirodzené už len z hľadiska propagácie a cestovného ruchu, čo nemá obdobu nikde na svete. Je vylúčené, aby sa pre veľké osobnosti Bratislavy nenašla náhrada alebo výmena s bezvýznamnými alebo menej významnými pomenovaniami (Sedlárska a iné), ktoré nič nehovoria už ani dnešným bratislavským generáciám.

Stanica ako miesto príchodu a odchodu, teda synonymum premiestňovania, neustáleho kriku a pohybu, ako človek vo vetre, ktorý akoby nebol na zemi, ale skôr bez domova... Pripomína to aj súsošie štúrovcov Tibora Bartfaya, ktorí akoby stratili zem pod nohami a akoby mali byť vystavení vetru, alebo aj samotnú sochu Svätopluka, ktorá nestojí najpevnejšie na štyroch nohách. Ak sa pozrieme na isté tendencie vzniku tohto leitmotívu už ako zotrvávajúcej kultúrnej idey v Bratislave v poslednom období, vzniká dojem, že asociácia „veternej kultúry", teda nestálosti, likvidácie, zničenia sa javí ako makroprojekt, o ktorom sa dodnes nehovorilo. Spomeňme knihu Veterné topánky D. Machalu alebo film Liszt vo vetre od M. Tkáča, ktoré pripomínajú asociačnú súvislosť s návrhom Š. Holčíka o „predstaničnom námestí Liszta" na bratislavskej hlavnej stanici.

Samozrejme, že tu nejde o otázku, či Liszt cestoval alebo nie. Veď kto z veľkých umelcov necestoval? Kto by už dnes nevedel, že Verdiho, Rossiniho, Berlioza, Mayerbeera alebo Beethovena si národy neumiestňujú na stanicu, ale do centra svojich miest. Myslím si, že kto tomu nerozumie, nemôže hovoriť do slovenskej kultúry v hlavnom meste Slovenska. Predstaničné námestie pomenované po Franzovi Lisztovi je z hľadiska poznania celého zápasu tohto génia o svoju identitu skutočným výsmechom, ktorý si Liszt k svojmu 200. výročiu narodenia nezaslúži. Navrhujem, aby sa našlo riešenie umiestniť Franza Liszta do centra Starého Mesta Bratislavy.

Miroslav Demko, prezident Lisztovej spoločnosti na Slovensku
LIST ČITATEĽA